Pravlasť Slovanov
Pravlasť Slovanov.
Začneme asi v druhom storočí nášho letopočtu, ale možno i skôr, v pralesoch východnej Európy, okolo riek Visla a Dneper, v priestore, ktorý zaberal územie Ukrajiny, Poľska, a celé severné Slovensko a časť Moravy. V tomto priestore sa združovali prvotné slovanské kmene, no ťažko ich možno v tom čase deliť na praslovákov, prapoliakov, či iných ,,pra“. Boli PRASLOVANIA, hovorili takmer totožnou rečou, uctievali podobné božstvá. Toto sú naše korene, naši predkovia. Bolo to jedno plemeno, no už vtedy sa delilo na kmene a skupiny, ktorých mená zakronikovalo mohutné rímske impérium. Rimania nás, resp. tieto kmene definovali takto:
ANTI, resp. ANTOVIA boli Slovania žijúci medzi Dnestrom a Dneprom ,SLOVENI boli Slovania od Dnestru po Blatenské jazero, (dnešný pomaďarčený názov je Balaton) ak nie ďalej na juh.VENEDI, Slovania žijúci na západ od Antov a Venedov, žijúci v poriečí Visly.
Sťahovanie národov.
Ako si istotne pamätáte z dejepisu, v 4. až 6. storočí Európou ,,pohýbalo“ sťahovanie národov. Slovania si v ňom našli dôstojné miesto, ktoré by nám teraz mohol závidieť celý svet, keby vedel pravdu. Už v druhom storočí nášho letopočtu Slovania sídlili v horskej oblasti karpatského masívu. Odchod Germánov od Dunaja využili a postupne ho obsadzovali. Neboli to hunskí zlodeji, ktorí tu zakladali roľnícke usadlosti (čo bola kočovným zlodejom mimochodom činnosť cudzia) ako sa s obľubou tvrdí, ale práve naši predkovia. Slovanské sídliská sú tu na základe vykopávok už od druhej polovice 4. storočia. Sú príbuzné s čerňachovskou kultúrou na Ukrajine. A nezanikli ani po odchode Kvádov (germánskeho kmeňa), okolo roku 407 n.l. z nášho územia. Germánsky kmeň Langobardov porazil Herulov, a títo okolo roku 505 n.l. odchádzali na sever oblasťou husto osídlenou Slovanmi. Po ich odchode už bolo srdce Európy pevne v rukách Slovanov. Už v rokoch 539-549 boli Slovania žijúci na tomto území takí mocní, že si mohli dovoliť prichýliť porazeného následníka langobardského trónu Hildegisa. Wacho, nový langobardský panovník Slovanov rešpektoval, veď si nedovolil Hildegisa naháňať na našom území. No Langobardi sa z terajšej Moravy pomaly presunuli viac na západ a túto časť hneď obsadili Slovania. Prenikli aj k alpským prítokom, do oblasti zvanej Rúgia, zaberajúcej oblasť Rakúska susediacu s Moravou a Slovenskom. Koncom piateho storočia Anti napádajú byzantské provincie na Balkáne a začiatkom 6. storočia n.l. prúd Antov obsadzuje Dalmáciu a Panóniu. Ich postup nezastavila ani samotná Byzancia a v roku 550 n.l. nimi bola mocná byzantská armáda pri Carihrade porazená. V 6. storočí už ako spojenci Byzancie obsadzujú Valachiu, aby ju bránili pred nájazdmi ázijských zlodejov na osady pri Čiernom mori. Okolo roku 553 kolonizujú Moesiu, postupujú ďalej na Balkán a popri Dunaji ďalej do Panónie. Počas tohto ťaženia strácajú kmeňové označenie Anti a nazývajú sa Sloveni. V Panónii sa stretávajú so starším slovanským osídlením tejto oblasti a splývajú s ním. Priniesli sem kostrové pochovávanie, ktoré od nich prevzalo i pôvodné slovanské osídlenie,ale miestami svojich zosnulých spaľovalo až do 8. storočia. Tvrdenie, že Avari tu boli pred nami je lož, takisto ako to, že kostrové pochovávanie sem údajne tiež priniesli Avari, dokonca maďarská veda si privlastňuje aj slovanské pohrebiská,v ktorých nie je ani jedna mongoloidná lebka, ale aj tie, v ktorých je pochovaných 2,5 % mongoloidov, privlastňujú si slovanské strážne osady na ľavom brehu Dunaja, (vlk si nestavia ohradu…), Nenosili ostrohy, ale hroby, v ktorých boli pochovaní jazdci s ostrohami, samozrejme ,,patria avarským bojovníkom“. Avari pochovávali koňa jazdcovi pod nohy, Slovania na čestné miesto po jeho boku, ale archeológia bola pod dozorom a ani toto sa nerešpektovalo.
Holubičie národy slovanské?
Neboli sme holubičí národ. Kroniky Byzancie, Franskej ríše o tom hovoria jasnou rečou. Slovania viackrát podnikli útoky na južnú Európu a zastaviac sa až pri mori, zabíjali všetok ľud i dobytok, čo im stál v ceste. Z pohľadu obetí zabíjali vskutku originálne. Zatĺkli do zeme koly zašpicatené na hornom konci a nabodávali na ne obete odspodu tak, že ich ,,vďaka“ vlastnej váhe kôl pomaly prebodával. Keď sa už dostatočne opojili krvou a celá zem Trákie a Ilírie bola pokrytá mŕtvolami, brali zajatcov, hnali domov desiatky tisíc zajatcov, hlavne ženy a deti. Bolo to v roku 550 -551. V roku 578 sa popálil vrchný zlodej Avarov menom Bajan, keď od Slovanov žiadal, aby sa im podrobili a platili mu tribút (tzv. výpalné). Citujem z knihy – Slovania reagovali slovami : ,,Ešte sa taký nenarodil a neobjavil pod slnkom, čo by dokázal našu silu zlomiť. My sme si privykli na to, že vládneme cudzím krajinám a nie, aby niekto iný vládol nad našou, v tom sme si istí, kým jestvuje vojna a meče.“ Kronikári ďalej pokračujú : ,,Na to vznikli urážky a zvady, lebo barbari majú obmedzenú a nadutú myseľ a navzájom sa povadili. Slovieni nedokázali spútať hnev a poslov, ktorí k nim prišli, zabili. Samozrejme sa Bajan o tom inou (bočnou) cestou dozvedel. Preto Bajan oddávna dvíhal žaloby proti Slovienom, prechovávajúc tajnú nenávisť k nim a aj inak rozsrdený, že sa nechceli stať jeho poddanými a čo viac, že to, čo od nich utrpel, nebolo možné napraviť a súčasne chcel cisárovi urobiť službu. Súčasne si tiež myslel, že ich kraj (t.j. Slovienov) nájde preplnený bohatstvom, lebo Slovieni oddávna pustošili romajské teritórium, zatiaľ čo sa nijaký národ ešte nedotkol ich krajiny.
V rokoch 581-583. V treťom roku po smrti cisára Justína a za vlády víťazného Tibéria vytiahol prekliaty národ Slovanov, prešiel cez kraje Tesálie a Trákie celou Heladou, zaujal veľa miest a pevností, ovládol, pálil a pustošil, dokonca zaujal aj kraj, v ktorom sa slobodne usadil a bez obavy ako vo svojom vlastnom… A hľaďže, do dnešného dňa, ktorý patrí roku 583 bývajú, sedia spokojne v romajských provinciách bez starostí a strachu, rabujúc, vraždiac a páliac, obohacujúc sa a prisvojujúc si zlato, striebro, konské stáda a veľa zbraní, sa naučili viesť vojnu lepšie ako Romajovia.“ – koniec citátu. (Záznam bol písaný v treťom roku okupovania oblastí Slovanmi, celkovo tu Slovania strávili štyri roky.)
Avari na scéne.
V šiestom storočí vstupuje na stredoeurópsku scénu nomádsky zväz Avarov a Bulharov-Kutrigurov… Avari, to bolo mnoho menších mongólskych a turkitských lúpeživých kmeňov zjednotených pod jedným kaganom, „pánom sveta“. Ich jediným cieľom bola čo najväčšia korisť na úkor iného (dnes máme namiesto Avarov parlament). Asi v polovici 6. storočia sa presunuli do stepí západne od Dnepra. Keď Slovania kolonizovali Moesiu, avarskí zlodeji začali napádať Antov a Dulebov (tiež slovanský kmeň), ktorí tu pri Čiernom mori sídlili. Neskôr sa objavili až pri Carihrade a žiadali od Byzancie ročnú daň za ochranu hraníc.
Vpád Slovanov a Avarov.
Na pokyn Byzancie v rokoch 562-566 n.l. zaútočili spoza Karpát na Franskú ríšu a v roku 566 n.l. ich cisár Justián II. presunul do Panónie. V Panónii už asi rok viedli Langobardi vojnu s Gepidmi, na pomoc si prizvali prichádzajúcich Avarov, čím spečatili osud Gepidov. V roku 568 už boli Gepidi pod avarskou nadvládou. Panóniu už v prvej polovici 6. storočia osídľovali dve vlny Slovanov. Zo severu sa z Karpát do Podunajskej nížiny spúšťali starší usadlíci, z juhu antskí Slovania obsadzovali Panóniu ako roľníci. V polovici 6. storočia už Slovania tvorili väčšinu obyvateľstva v celej Dunajskej kotline. Avarský vpád ako klin rozdelil Slovanov sídliacich v Panónii a to bol základný impulz, ktorý neskôr rozdelil Slovanov na Slovincov-Korutancov a Slovákov. Klin zaberal územie od Bratislavy na juh a od rieky Drávy na sever. Mier medzi Byzanciou a Avarmi v roku 601 n.l. určil za hranicu Dunaj. Ešte pred tým okolo roku 581 Slovania prúdili masovo na Balkán, vyľudnení vojnami a epidémiami. Koncom šiesteho storočia prenikli do Achaje, Epirusu a dostali sa až na Peloponéz, ktorý ovládali až do roku 806: V roku 580 likvidovali korutánske biskupstvá v Alpách a obsadili krajinu až po Lienz. Začiatkom siedmeho storočia Slovania zaujali Thesáliu, Epirus, Achaiu a po egejských ostrovoch sa dostali až do Malej Ázie. Severní Slovania po odchode Langobardov prešli cez Dunaj, obsadili celú Rúgiu a oblasť až po rieku Muru a Enns, kde sa stretli s Bavormi. V roku 573 Avari porazili byzantské vojsko a vymohli si na Byzancii ročný poplatok 80 000 numizmov. V roku 617 znova prenikli ku Carihradu a v roku 625 s veľkým množstvom Gepidov, Bulharov a egejských Slovanov obkľúčili Carihrad. Keď po 10 dňoch však byzantské vojsko zničilo slovanskú flotilu zloženú hlavne z menších lodí, Avari a ich spojenci v panike ustúpili. Avari si zlosť vyliali popravami svojich spojeneckých náčelníkov, no títo sa proti nim vzbúrili. Avari sa po tomto neúspechu stiahli z Byzancie a len ojedinele sem podnikali lúpežné nájazdy. Avarský neúspech pomohol aj boju Samovej Veľkomoravskej ríše, dokonca i v avarskom kaganáte existovali vnútorné rozbroje. Tak vznikol rozbroj i medzi bulharskými Kutrigurmi a Avarmi. Avari ich v roku 631 porazili a asi 9000 sa ich uchýlilo do Bavorska. Bavori ich jednej noci takmer všetkých zavraždili, iba 700 z nich sa zachránilo útekom ku korutánskemu kniežaťu Valalukovi, Samovmu spojencovi. Slovania museli mať pevnú pozíciu, ak si mohli dovoliť prijať vojsko porazené Avarmi a prenasledované Bavormi. Uprostred Panónie stálo centrum avarskej ríše, ich sídla sa nazývali hrinkami. Každý mal obvod asi 12 km a chránený bol valom vysokým a širokým 6 m, no zaujímavé je, že sa nenašli stopy ani po jednom.