Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Príchod Húnov

5. 4. 2009

Príchod Húnov

 

 

Príchod starých Maďarov do Karpatsko – Dunajskej kotliny patrí medzi najdiskutovanejšie otázky stredoeurópskej historiografie. K objasneniu tohto problému sa zachovalo len veľmi málo priamych dobových dokladov. Najobsažnejším stredovekým prameňom na túto tému sú Gestá Maďarov – Uhrov, od podľa mena neznámeho notára uhorského kráľa Bela III. Hodnovernosť zachovaných písomností, mladších až o niekoľko storočí však stojí za zváženie. Pri sledovaní priebehu obsadzovania novej vlasti starými Maďarmi majú malú výpovednú hodnotu aj archeologické nálezy, pretože ich presnejšie datovanie je nemožné. Pritom tu ide v zásade o odhadovanie postupu v priebehu jedného - dvoch desaťročí. Príchod maďarského etnika do Karpatsko-Dunajskej kotliny je vzhľadom na hlavnú fázu sťahovania národov v 6. storočí, veľmi oneskoreným dianím. Hoci invázia maďarských kmeňov zasiahla nerovnomerne osídlené územia, v žiadnom prípade nešlo o ľudoprázdnu lokalitu a to napriek tomu, že veľké sťahovania etník sa v tých časoch uskutočňovali na prevažne opustené územia. V prípadoch, keď bola krajina obsadená pôvodným obyvateľstvom, dochádzalo spravidla k asimilácii prisťahovalcov. Najmä keď bol počet prišelcov v porovnaní so starousadlíkmi omnoho menší. (Ostrogóti, Visigóti, Frankovia, Langobardi sa pomerne rýchlo zromanizovali). Po stránke hodnovernosti sa Anonymove Gestá Maďarov pokladajú za veľmi problematický prameň. Rozdielnosť názorov: Prirodzene na našu tému jestvujú zmienky aj v iných, za hodnovernejšie považovaných stredovekých prameňoch, no v porovnaní s mierou informácií poskytovaných Anonymom, sú to pomerne veľmi stručné údaje. Mohli by sme skonštatovať, že názory jednotlivých historikov na postupnosť zaujatia Karpatsko-Dunajskej kotliny starými Maďarmi, sa vo veľkej miere riadili alebo vyplývali z ich postoja k Anonymovým Gestám Maďarov (Uhrov). Slovenská historiografia, o ktorej možno hovoriť od konca 18. storočia, mala o tomto historickom jave svoju vlastnú predstavu. Opierala sa najmä o údaje zachovaných prameňov, pričom jednotliví historici zastávali rozdielne názory, prezentované vo viacerých dielach. V slovenskej historiografii však neexistuje samostatnejšie, väčšie spracovanie venované výlučne tejto problematike. Pohostinská teória: Apológia zemanov Trenčianskej stolice a mešťanov mesta Trenčína z r. 1728, v ktorej sa hovorí, „že aj ako potomkovia Svätoplukovho ľudu majú mať rovnaké výsady, ako zemani maďarského pôvodu“, sa problematikou obsadzovania Karpatsko-Dunajskej kotliny podrobnejšie nezaoberá. Nerobí tak preto, lebo zastáva stanovisko o pohostinskom prijatí starých Maďarov niekdajšími predkami Slovákov a deklaruje presvedčenie o vytvorení spoločného štátu. Podobné názory zastáva aj Samuel Timon (pochádzajúci taktiež z trenčianskeho prostredia) vo svojom Obraze starého Uhorska z roku 1733. Juraj Papánek v diele O kráľovstve a kráľoch Slovanov a bývalom aj terajšom svetskom aj cirkevnom stave slovenského národa (1780), spomína ako nástupcu Svätopluka fiktívneho vladára Svätoboga, ktorý vraj ako posledný panovník (dnes by sme povedali Veľkomoravskej ríše, ale Papánek toto označenie nepoužíva) dal vraj územie na západ od Moravy českému vojvodovi Vladislavovi, severné kraje Poliakom, územie na juh od Dyje Rakúsku a územie na východ od Moravy, pri Hrone a Váhu Maďarom. Od tých čias patrili naddunajskí Slováci k Uhorsku. Po smrti Svätoboga sa Uhorské kráľovstvo skladalo z Predtisia, Zátisia a Slovenského kráľovstva (takéto označenie používa J. Papánek) od Moravy až po Hron, z prvej a druhej Panónie. Pri takomto chápaní, ak posledný hlavný vládca v Karpatsko-Dunajskej kotline, rozdal v čase príchodu starých Maďarov svoje územia celkom dobrovoľne, nebolo ich treba dobýjať ani postupne obsadzovať. hungaria2Záhadná Veľká Morava: Príchodom starých Maďarov do Karpatsko-Dunajskej kotliny sa podrobne zaoberal aj Juraj Sklenár vo svojom diele Najstaršia poloha Veľkej Moravy a prvý vstup a vpád Maďarov do nej (1784). V prvej knihe svojho diela rieši J. Sklenár otázku polohy Veľkej Moravy, ktorú situoval do Mézie (v dnešnom Srbsku) a južnej Panónie (Sriem). Odtiaľ sa rozšírila do Dácie, na územia Metanastázskych Jazygov - východne od Dunaja až do Potisia a neskôr na územie od Hrona po moravsko-české hranice. Sú to názory veľmi príbuzné s tými, ktoré od roku 1971 hlásal Imre Boba a čiastočne aj jeho nasledovníci Martin Eggers a Charles Bowlus. Patria sem čiastočne aj názory Petra Püspöki-Nagya a v Maďarsku pôsobiaceho japonského historika Toru Senga. Pritom je zaujímavé, že pôvodne nevedel ani jeden z nich o podobných názoroch, ktoré hlásal už dávno pred nimi J. Sklenár. V druhej knihe J. Sklenár oponuje tej časti Anonymovej kroniky, v ktorej sa spomína, že Maďari prišli do Karpatsko-Dunajskej kotliny popri rieke Uh. Podľa Sklenára prišli z Ázie. Ďalej dokazuje, že Bulharské kráľovstvo, ktoré Anonymus umiestnil medzi Tisu, Hron a v Sedmohradsku vybájené Valašské kráľovstvo je vymyslené. Podľa Sklenára Maďari prenikli najprv na pusté územia Panónov a Avarov, až potom znepokojovali vpádmi Korutáncov, Moravanov a Bulharov. Stará Morava bola teda v okolí Sriemu (Sirmia) - tú zaujali starí Maďari najskôr a niekde na maďarsko – bulharskom pohraničí bolo aj mesto Morava. Slováci, žijúci na sever od Dunaja neboli starými Maďarmi nikdy podmanení. Originálny je J. Sklenár aj v tvrdení, že pokým Svätopluk neovládol územie od Hrona na západ a dnešnú Moravu, dovtedy toto územie vystupovalo pod názvom Čechy - Bohemia. J. Sklenár je presvedčený, že územie dnešného Slovenska obsadili v 10. storočí Česi a do zväzku Uhorského kráľovstva sa podľa neho nedostalo skôr ako za Ladislava I. Svätého (1077-1095). Pochybnosti Slovákov: Za nehodnoverné pokladal Anonymove Gestá aj slovenský historik z druhej polovice 19. a začiatku 20. storočia Franko Víťazoslav Sasinek. Po Sklenárovi a Sasinkovi sa zo slovenských historikov najpodrobnejšie Anonymovými Gestami zaoberal Peter Ratkoš. Po podrobnom opise postupu starých Maďarov v Karpatsko-Dunajskej kotline, predstaveného kronikárom Anonymom, nepokladá P. Ratkoš Anonymove Gestá za hodnoverný prameň pre 9.-10. storočie. Kladie si dokonca otázku, či Anonymus mohol alebo chcel podať aspoň čiastočne objektívny obraz o sťahovaní starých Maďarov do Karpatsko-Dunajskej kotliny. Po konfrontácii s vtedajšími hodnovernými dobovými prameňmi konštatuje P. Ratkoš, že opis v Anonymových Gestách nezodpovedá údajom v týchto prameňoch. To aj napriek tomu, že historické bádanie všeobecne predpokladá znalosť niektorých z nich Anonymom. Čo tvrdí Anonymus?: Opisuje ako sa spoza Karpát dostali starí Maďari k hradu Hung(uár) a ako prvé zaujali územie na východe po Ugoču, na sever po Tatry a po rieku Bodrog na západ. Tuná bol vtedy údajne vladárom bulharský vazal, titelský vojvoda Salan a severnú časť jeho územia hájil (vraj) jeho veľmož Laborec. Potom zaujali stredné Potisie a dali sa na výboj pozdĺž rieky Samoš, kde mal vládnuť vojvoda Gelou. Keď sa vrátili k Tise pokorili si vojvodu Menumorouta, podľa Anonyma Žrebca-Moravca, so sídlom v Bihari a na to prešli na pravý breh Tisy, odkiaľ pred nimi ušiel titelský vojvoda Salan do Bulharska. Vtedy sa Arpád pohol od Serenča do údolia Slanej (Sayou). Zaujal územie po Zaďvu, Matru a Spišský les (kap. 32). Na to vyslal Arpád svojich hrdinských veliteľov do Gemera a cez Novohrad k Nitre. Iný oddiel mal tiahnuť cez Tekov k Zvolenskému lesu. V kapitolách 35-37 sa popisuje trojdenný boj s vymysleným vojvodom Zuborom, dosadeným vraj Čechmi v Nitre. Potom zaujali vojská Arpáda Salanovu dŕžavu medzi Tisou a Dunajom a Arpád spoločne s vazalmi tiahol smerom k Dunaju a Belehradu, aby porazil Salana s jeho bulharsko-byzantskými spojencami. Vtedy vraj obsadili Srbsko, Dalmáciu a Chorvátsko. Arpád sám potom tiahol k ostrovu Čepeľ a jeho vojvodcovia obsadili dolné údolie Maroša, kde vládol s bulharskou pomocou Glad, ktorý pred nimi ušiel k Byzantíncom. Potom sa Arpád s kapitánmi preplavil cez Dunaj, zaujal Attilovo mesto (býv. Aquincum) a vraj po troch týždňoch začalo obsadzovanie severnej a južnej Panónie s hradom Borona (Baranya). V kapitole 50 sa spomína pustošenie Panónie a narodenie syna Zultu (Zoltána-Zsolta). Potom sa Arpádovým hrdinom podarí prinútiť Menumorouta poddať sa, čoho prejavom boli zásnuby malého Zultua s Menumorotovou dcérou. Onedlho, v roku 907 Arpád zomrel. V závere hovorí Anonymus o výpravách starých Maďarov v 10. storočí mimo Karpatsko-Dunajskú kotlinu. Kronika Šimona z Kézy: Stručnejšie, ale celkom ináč hovorí o víťazstvách starých Maďarov kronikár Šimon z Kézy. Najprv v 23. kapitole spomína boj so Svätoplukom, synom Moravca, ktorého neočakávane prepadli pri riečke Rakus, vedľa mestečka Bánhida neďaleko Taty. Zničili ho s celým vojskom a začali vládnuť nad predtým spomínanými národmi Panónie. Dodáva sa tu, vraj niektorí vravia, že starí Maďari tu našli vládnuť nie Svätopluka, ale Moravca, ktorý bol starší a vtedy bol už utiahnutý na hrade Bezprim - Veszprém. Keď sa vraj dopočul, čo sa stalo synovi, zo žiaľu náhle zomrel. V 26. kapitole kroniky Šimona z Kézy sa hovorí, že po zabití Svätopluka sa vojsko rozdelilo na sedem častí. Jedna z nich prešla cez Dunaj pri Szobe a dobyla hrad, v ktorom sa zhromaždili uprchlíci zo Svätoplukovej armády, potom ako ušli z bojiska na ktorom zahynul ich veliteľ. hungaria1Svedectvá maľovanej kroniky: Ďalšiu odchylnú verziu obsahuje Uhorská kronikárska skladba 14. storočia a Viedenská maľovaná kronika, ktoré sa opierajú o staršie nezachované uhorské kroniky či gestá. Hovorí sa v nich o území ležiacom pri Dunaji, ktorého vladárom bol Svätopluk. Arpádovi poslovia potom ako zistili kvalitu vody, pôdy a trávy, darovali Svätoplukovi bieleho koňa s pozlátenou uzdou a pozláteným sedlom. Svätopluk si vraj myslel, že sa chcú na jeho území usadiť ako pokojní roľníci, preto dary prijal. Arpád a starí Maďari to podľa všetkého chápali ako odovzdanie celej krajiny. Hneď ako to Svätopluk pochopil zhromaždil vojsko a dal sa so starými Maďarmi do boja. Pri Dunaji bol ale porazený a na úteku sa utopil. Útočníci obsadili jeho sídlo Belehrad (Stoličný Belehrad - Székesfehérvár). Táto epizóda sa stala trvalým základom tzv. podmaniteľskej teórie, podľa ktorej starí Maďari získali svoju novú vlasť vojenským dobytím a podrobením pôvodného obyvateľstva. Niektorí maďarskí historici, ako Pál Engel, sa nazdávajú, že teória o predaji krajiny za bieleho koňa mala ospravedlniť svojvoľné maďarské porušenie spojenectva so Svätoplukom. Množstvo nezrovnalostí: Po kritickom zhodnotení podrobného, ale chaotického opisu Anonyma, si možno len ťažko urobiť konkrétnejšiu časovú predstavu o postupe starých Maďarov pri zaujímaní Karpatsko-Dunajskej kotliny. Nerozlišoval medzi dobýjaním a trvalým zaujatím, spomínal mená vládcov, ktorých iné hodnoverné pramene nespomínajú. Anonymov opis pôsobí jednoznačne veľmi problematicky. Pristupuje k tomu aj skutočnosť, že Anonymus z hodnoverného prameňa - Kroniky Reginona, ktorú nepochybne poznal, nepreberá meno tam spomínaného vladára (Svätopluka). Napokon Arpáda a jeho vojská nechal Anonymus pomerne v krátkom čase dobyť celú Karpatsko-Dunajskú kotlinu, vrátane Chorvátska a Dalmácie, ktoré boli v čase jeho života súčasťou Uhorského kráľovstva. Podľa Anonyma dobyli Maďari aj časti Srbska a Bulharska. Tie však neboli súčasťou Uhorského kráľovstva ani v čase jeho života. Autor Gest postupoval pri písaní literárne úplne samostatne a vôbec mu nešlo o načrtnutie pravdivého obrazu. Z jeho podrobného rozprávania vlastne ani nevyplýva, ktoré ním opisované udalosti pri zaujímaní Karpatsko-Dunajskej kotliny mali podstatný význam. Zo stručného opisu Šimona z Kézy sa zdá zrejmé, že po prekročení Karpát sa starí Maďari stretli s vojskom štátneho útvaru, na čele ktorého stál Svätopluk, pričom mohlo ísť o Svätoplukovho mladšieho syna vojvodu Svätopluka. K rozhodujúcej bitke došlo - po istom čase, ktorý na základe údajov Šimona z Kézy konkrétnejšie nemožno určiť - na juh od Dunaja, západne od Ostrihomu. V bitke alebo po bitke zahynul aj vládca Svätopluk. Porazené boli aj zvyšky jeho vojska v Szobe, čím sa starým Maďarom otvorila cesta na pôvodné základné územie - jadro Veľkej Moravy, ležiace na sever od Dunaja. Ani z tohto spôsobu opisu nemožno vyvodzovať presnejšie chronologické určenie postupu starých Maďarov. K tomu nám môže dopomôcť len iný historický prameň, ktorý možno s veľkou pravdepodobnosťou približne datovať. Sú to údaje opierajúce sa o dátum smrti východofranského a talianskeho kráľa a zároveň aj rímskeho cisára Arnulfa, ktorý zomrel 8. decembra 899. Ako v detektívke: Vieme, že vzhľadom na staršiu spojeneckú zmluvu s Arnulfom, zaujali starí Maďari Zadunajsko až po jeho smrti, teda v roku 900/901. Dobyvatelia obsadili dovtedy centrálnu časť Karpatsko-Dunajskej kotliny až po Dunaj, snáď aj vrátane územia medzi Drávou a Sávou. Ak sa vychádza z týchto konštatovaní ako hodnoverných, potom k spomínanej bitke pri Bánhide, ktorá leží v severnej časti Zadunajska, mohlo prísť najskôr v roku 902. Po tomto strete prenikli starí Maďari na územia na sever od Dunaja, do východnej časti pôvodného jadra Veľkej Moravy - do Nitrianska. Anonymus ho však nechal obsadiť Arpádovými vojvodami skôr ako Zadunajsko. Aj doterajšie historické odhady datovali tzv. rozhodujúcu porážku vojsk Veľkej Moravy do rozpätia rokov 902 (maďarskí historici) - 908 (P. Ratkoš), najneskôr pravdepodobne do roku 906. Svedectvo záhadného listu: Jestvuje ešte jeden dokument, ktorý má v tejto súvislosti významnú výpovednú hodnotu a možno ho tiež s veľkou pravdepodobnosťou pomerne konkrétnejšie datovať. Je to list salzburského arcibiskupa Teotmara a jeho sufragánov pápežovi Jánovi IX., približne z roku 900. List je protestom proti obnoveniu cirkevnej hierarchie na Veľkej Morave. Dozvedáme sa z neho, že Bavori aj Moravania sa u pápeža obviňujú zo spolupráce s Maďarmi. Je pravdepodobné, že ako prvý vyvinul v tomto smere iniciatívu Svätopluk, ktorý používal starých Maďarov už v osemdesiatych rokoch pri bojoch s Východofranským kráľovstvom. Ešte za jeho života však využil maďarské služby aj kráľ Arnulf. V listine sa hovorí, že Moravania "prijali medzi seba nemalý počet Maďarov". Je otázne, či to treba chápať len ako dočasné prijatie do vojska, alebo ako povolenie na trvalejšie osídlenie. Ako odmenu za služby. Apriórne to nemožno vylúčiť. Ak tomu bolo naozaj tak, mohlo sa to stať najpravdepodobnejšie na území, ktoré bolo vtedajším sídlam starých Maďarov najbližšie. Vo vtedy najvýchodnejších oblastiach Karpatsko-Dunajskej kotliny, patriacich pod vládu Svätopluka a jeho nástupcov - v strednom Potisí. Udialo sa to snáď už v polovici osemdesiatych rokov 9. storočia. Ak sa tento proces uskutočnil v tomto období, mohli by sme to považovať za prvé náznaky maďarského osídlenia vo východnej časti Karpatsko-Dunajskej kotliny. Či už ako spojencov, či poddaných Svätopluka. Z toho vyplýva, že sa to nemohlo dotýkať územia nad stredným Dunajom a teda ani našej vlasti.

 

 

 

 

ObrázokObrázok

 
Reklama