Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Sitnianski Rytieri

14. 10. 2009

 


Od Banskej Štiavnice na juh vysoko vyčnieva nad horskými lesmi najvyšší vrch Sitno. Bol na ňom kedysi i hrad, ktorého stopy ešte nesmyl dážď a nerozmietol vietor.
Na tomto hrade v Pribinovej dobe bol pánom knieža Stojmír. Mal dvoch synov. Pohanským veľkňazom, ktorého menovali žrecom, bol staručký a múdry Nákon.
Ľudia pod otcovskou starostlivosťou kniežacou žili v blahobyte a pokoji.
Keď Stojmír cítil, že sa mu blíži posledná hodina, predvolal svojich synov a povzbudil ich, aby žili vo svornosti. Panujúcim kniežaťom bude starší syn Tyra. Mladší syn Želibor bude mu poddaný. Silní budú, keď budú nažívať v jednote.
Keď Stojmír onedlho zomrel, jeho telo spálili podľa pohanského zvyku v posvätnom háji na Sitne.
Ale synovia dlho nezachovali otcovu múdru radu. Čoskoro sa pustili do boja proti sebe. Veľkňaz Nákon všemožne sa usiloval, aby zabránil bratovražednej bitke, ale bez výsledku.
Keď ich husté šíky stály proti sebe a znova nadarmo sa snažil ich smieriť, preklial ich, aby sitnianska skala pojala všetkých a neotvorila sa prv, kým ich slovenský národ nebude volať o pomoc, aby týmto spôsobom odčinili svoj hriech.
Sotva odznely Nákonové slová, ostrý blesk zarachotil a ožiaril kraj široko-ďaleko. Vzápätí prihnala sa ukrutná búrka a zo Sitna vyšľahly mohutné plamene. Zem sa triasla od základov.
Keď tento boží súd pominul, vyjasnilo sa a miliardy hviezd ozdobily čistú oblohu, bojovníkov nebolo nikde. Sitnianska skala ich pojala do veľkých priestranných siení, ktoré sa tam utvorily.
Tam sú napohotove, aby nastúpili do boja, keď ich slovenský národ bude volať. Každý rytier stojí pri svojom ošírovanom koni jednou nohou v strmeni. Len vyhupnúť na vraníka.
Každých sedem rokov sa prebúdzajú i bez volania, aby sa opýtali starého rytiera, strážiaceho východ, či je ich čas už tu? Starý rytier na to vystúpi na sitniansky vrch, aby zavolal na všetky strany sveta, či už?
Ak odpoveď neprichodí, zavrie okovanú bránu a vráti sa do siení, aby rytieri odpočívali ďalších sedem rokov.
Keď svitol 14. marec 1939 a zaznelo: »Už!«, zahučaly trúby, zavialy zástavy a sitnianski rytieri vyrútili sa z tajných tisícročných siení, aby strážili slobodu slovenského národa.
Od tých čias sú v zbrani. Bojujú poboku našich bratov a otcov proti nadpočetnému nepriateľovi.
A keď sa tieto boje víťazne skončia a trubači odtrúbia boj, sitnianski rytieri vrátia sa nazpät do úkrytov sitnianskej skaly.
 

 

Pod vrchom Sitno spí húf rytierov. Povesť ďalej uvádza, že sú tam preto, aby sa vyrojili a pomohli, keď bude Slovákom najhoršie. Povesť však už neuvádza detaily, ako nám vlastne pomôžu. Nepriame očakávania toho, že zničia každého nepriateľa Slovákov, sú nereálne - však naši predkovia určite neboli takí hlúpi aby si mysleli, že výzbroj rytierov bude stále aktuálna - a nehovoriac ani o tom, ako úspešní môžu byť bojovníci po dlhom spánku bez náležitého priebežného tréningu.

 

 

 

Nie, sitnianski rytieri majú inú úlohu. Naši predkovia sa dlhodobo a systematicky pripravovali na prípadné katastrofy, ohrozujúce existenciu celého národa. Dá sa tak usúdiť napríklad z toho, že medzi zvyklosti Slovákov zakódovali potrebu dlhodobého priebežného skladovania veľkého množstva alkoholu - nepochybne preto, aby v prípade katastrofy alkohol poslúžil ako palivo, dezinfekcia, prostriedok na tlmenie bolesti, zdroj optimizmu, ... skrátka nevyhnutná podpora prežitia. O prezieravosti našich predkov však nesvedčí len šikovný spôsob, ako zabezpečili trvalú dostatočnú zásobu kľúčového prostriedku pre prežitie, ale aj to, že mysleli aj na to najdôležitejsie - na prežitie národa. To je úloha sitnianskych rytierov - slúžiť ako genofond národa, ktorý bude k dispozícii keď bude Slovákom najhoršie - keď bude hroziť, že vyhynú alebo zdegenerujú. Keďže sa naši predkovia tak dômyselne pripravovali na prípadné katastrofy, sitnianski rytieri určite nie sú jediní ... ostáva už len zistiť, kde sa ešte nachádzajú ti "záložní".

 

Vrch Sitnianskych rytierov.

Štiavnické vrchy sú najväčšie sopečné kopce na Slovensku. Vo svojom lone chránia svoj najvyšší vrch Sitno opradený mnohými povesťami. Jedna z nich hovorí, že vo vnútri v bralách Sitna sú zakliati mocní Sitnianski rytieri, ktorí sa prebudia, keď bude slovenskému národu najťažšie a budú zaň bojovať. Overiť túto povesť sa dnes vyberieme už na spomínaný vrch. Tu však naša cesta neskončí, pretože budeme spolu pokračovať na hrad s rovnakým názvom. Do Banskej Štiavnice sa dostanete vlakom, alebo autobusom. Náš výlet začína pri najznámejšom tajchu – Počúvadlo, ktoré je od mesta Banská Štiavnica vzdialené necelých 12 km. Počúvadlo je v sezóne strediskom rekreácie ľudí, čo si vychutnávajú skôr prítomnosť vody a slnka ako vrchov.

Z parkoviska vyrazíme po zelenej značke chodníkom, ktorý vedie pomedzi zelené buky i duby a postupne sa pomaly dvíha a skalnatie. Za nami nechávame výskot detí vo vodách jazera a hluk parkoviska. Víta nás panenská príroda a svet vtákov, ktorý nás bude sprevádzať celou cestou. Po necelom kilometri sa dostaneme k studničke, kde je možnosť osviežiť sa. Cez Tatársku lúku, ktorá oddeľuje Sitno a Petrov vrch sa dostaneme pod les. Modrá značka nás po stúpaní lesom a niekoľkých kamenných schodoch privedie pod prvé skalné veže. Serpentíny a ďalšie drevené schody počas chôdze na vrchol Sitna vyrazia na našom čele kvapky potu. Odmenou za vytrvalosť je ako na dlani viditeľná Banská Štiavnica a Tatárska lúka, na ktorej je vysadený tzv. „jubilejný háj“, čo je lesík v tvare starého štátneho znaku. Niečo viac sa dozviete z malej expozície o sitnianskej prírode vo vyhliadkovej veži, ktorá zároveň slúži aj ako informačné centrum. Ponúka možnosť dozvedieť sa viac o rastlinách v okolí a iba vo vlastnej fantázii privoňať k jednotlivým druhom kvetov.

 

Po krátkom oddychu spojeným s prestávkou na jedlo a načerpaním nových síl sa vydáme z vrcholu Sitna smerom na juh, kde sa napojíme na asfaltovú cestu. Smerovník s nápisom „Hrad“ nás ubezpečí po niekoľkých minútach cesty, že ideme správnym smerom. Privíta nás lúka so košatými stromami a na jej konci v diaľke na skalnom brale sa do svojej „dnešnej krásy“ vypína zrúcanina hradu Sitno. Možno Vás prekvapí nezvyčajný ruch v okolí hradu. Nebojte sa nie sú to útoky Turkov, ani kurucov Františka Rákocziho II, ktorý obliehali hrad pred niekoľkými storočiami. Je to len hŕstka nadšencov, ktorý konzervujú ruiny hradu. Skôr by sa dalo povedať niekoľko skalných stien, čo ostalo po dobách dávnych a slávnych. Niekoľko záberov fotoaparátom na pamiatku, či pre našich kamarátov a môžeme pokračovať ďalej. Po návrate na asfaltovú cestu sa po pár metroch ocitneme pri altánku so studničkou a informačnou tabuľou náučného chodníka. Smerovník nás navedie naspäť na Tatársku lúku. a dole zalesneným hrebeňom sa dostaneme až na rúbanisko. Možno Vám vypadne slza nad vyrúbanými stromami, ale všetko v prírode má svoj kolobeh. A je čas uvoľniť miesto pre novú generáciu. Rozprávková cesta čarovným lesom nás privedie opäť na začiatok - k jazeru Počúvadlo.

 

 

 











 

 
Reklama