Choď na obsah Choď na menu
 


Oči I

26. 10. 2009

 

Prvý stupeň jasnovidectva – pozorujme oči

 

oko.jpg (5650 bytes)Nie, čítať konkrétny obsah myšlienok sa tu učiť nebudeme. Ale akou formou ľudia práve spracúvajú myšlienky, to nám ich oči skutočne prezradia.

Pozorovali sme to už tisíckrát.
Každý z nás pozná rituál nenaučeného žiaka. Stojí pred tabuľou. Hľadí do plafóna. Pohybuje očami striedavo doľava a doprava. S nádejou hľadá odpoveď.
Nenaučený žiak však odpoveď na plafóne nenájde. Postupne sa stáva zachmúrenejším, smutnejším, menej družným. Zvesí hlavu. Pohľad zabodne do zeme. Tam už nič nehľadá. Len pozoruje akýsi pevný bod. Odovzdá sa do vôle osudu.

Pri rozmýšľaní robia ľudia podvedomé pohyby očami. Tieto pohyby nám prezrádzajú, či niekto myslí prostredníctvom obrazov, zvukov, alebo pocitov. Či na niečo spomína, alebo si niečo nového predstavuje.

V prípade nášho žiaka to mohlo vyzerať takto: Pri pohľade hore hľadal žiak odpoveď v zrakovom kanáli. Čakal, kedy sa mu pred vnútorným zrakom objavia obrazy, poprípade texty, obsahujúce odpoveď. Keď pozeral napravo (napravo z hľadiska oproti sediaceho pozorovateľa), hľadal údaje v zrakovej pamäti. Pri pohľade doľava sa snažil odpoveď pomocou vytváraných obrazov zrekonštruovať.

Celkovo automatické polohy očí signalizujú tieto procesy:

Poloha očí a zodpovedajúci dej v hlave pozorovaného
(z hľadiska pozorovateľa):

1_vlavohore.jpg (3621 bytes)

vľavo hore: konštruovanie vnútorných obrazov, zraková predstavivosť

 

2_vpravohore.jpg (3424 bytes)

vpravo hore: prezeranie obrazov z pamäte, spomínanie pomocou obrazov

 

3_vlavovstrede.jpg (3829 bytes)

vľavo v strede: pracuje sluchová predstavivosť

 

4_vpravovstrede.jpg (3600 bytes)

vpravo v strede: prístup do sluchovej pamäte, spomínanie pomocou zvukov

 

5_vlavodole.jpg (3392 bytes)

vľavo dole: prístup k pocitom, vôňam, chutiam, predstavy aj spomienky

 

6_vpravodole.jpg (3444 bytes)

vpravo dole: pozorovaný si v duchu niečo hovorí, „predriekava“

Skúsme si to!
Privolajme nejakého - na každú blbosť odhodlaného - dobrovoľníka. Mal by to byť človek, u ktorého sú pohyby očí dostatočne výrazné. Položme mu pár otázok, zadajme pár pokynov. Sledujme pohyby očí.
„Mohol by si si na chvíľu predstaviť, ako by si vyzeral v kombinéze kozmonauta s prilbou na hlave? Keď ten obraz pred sebou uvidíš, kývni hlavou.“ (Očakávaná poloha – vľavo hore. Ide tu o zrakovú predstavivosť. Remek, Armstrong, Tereškovová by možno dali oči hore doprava. V kombinéze sa už videli.)
„Mohol by si v duchu nahlas napočítať od tridsať do štyridsať?“ (Očakávaná poloha – vpravo dole.)
„Predstav si, ako by znela melódia našej hymny na akordeóne.“ ( Oči vľavo v strede. Sluchová predstavivosť.)
„Predstav si intenzívne vôňu tvojej obľúbenej voňavky.“ (Oči vľavo dolu.)

Naozaj to vždy funguje? A načo je to dobré?
Najprv k tomu fungovaniu. Niekedy sú polohy očí iné, ako by sme čakali. U malej časti populácie je pravá strana zamenená s ľavou. Teda napríklad zraková predstavivosť je hore vpravo, vnútorný rozhovor je dole vľavo.

Ďalšie zrady a odchýlky:
Peter počíta v duchu po anglicky od 1 do 5. Jeho oči sú ale hore vľavo. Podrobným vypytovaním sa zistíme, že slová „one, two, … , five“ pred sebou vidí akoby napísané. A z tejto predstavy ich číta. Možno aj na precítenie vône citrónu potrebuje najprv citrón vidieť. Jeho oči môžu ostať hore vľavo aj počas momentu, keď vôňu zacíti.

Ľudia obľubujúci vnútorné monológy si možno v duchu povedia: „No tak on by odo mňa chcel, aby som precítil vôňu citrónu. Počkajme, vôňa citrónu, to je ako …“ Ich oči budú samozrejme smerovať vpravo dole.

Ak pozorujeme „nesprávnu“ očnú polohu, pátrajme po tom, čo daná osoba práve pred chvíľkou vo svojom vnútri videla, počula, cítila. A možno sa len obzerala, či jej už nenesú kávu.

Detektor lži?
Ak je zvuková (zraková) spomienka slabá, musí si ju pozorovaný v duchu „dokonštruovať“. Miesto polohy vpravo v strede (hore) vidíme polohu vľavo. Klamárov teda pomocou pohybov očí neusvedčíme. Raz sa mi však pri vyjednávaní stala nasledujúca vec: spýtal som sa druhej strany, či videla na vlastné oči istý dokument. Nasledovali dve - tri sekundy, počas ktorých oči partnera zostali dole vpravo. Vo vnútornom monológu. Potom dotyčný pán odpovedal, že dokument videl. Jeho oči dohora ani len nezablúdili. Bral som odpoveď s rezervou. V každom prípade tento pán obraz dokumentu príliš usilovne nehľadal. Miesto toho sa dosť dlho rozprával sám so sebou.

Čumenie do blba“
Niekedy sa ľudia zahľadia nezaostreným zrakom priamo pred seba. Znamená to prístup ku všetkým kanálom naraz. Daná osoba si veci plasticky predstavuje. Vníma obraz, zvuk, pocity, skrátka všetko. Na chvíľu je úplne vo svete predstáv, je v miernom tranze.

Čo prezrádzajú kukučkové hodiny
Nášho matematikára niektorí prezývali „Kukučkové hodiny“. To preto, lebo pri premýšľaní mu behali oči zľava doprava. Takéto pohyby očí signalizujú rýchle prechody od pamäti k predstavivosti a späť. Dosť často sa objavujú, keď sa daná osoba o niečom rozhoduje. Vtedy si potrebuje porovnať určité údaje. Kým vidíme takýto pohyb, zdržme sa otázok. Nechajme partnera veci vyhodnotiť.

Cyklus deprimovanosti
Ľudia, mysliaci na nejakú nepríjemnú udalosť, chodia často so sklonenou hlavou. Občas sa dívajú doľava, občas doprava. Ale stále do zeme. Keď hlava a oči smerujú vpravo dole (ide o „naše vpravo“), rozprávajú sami sebe, aké to bolo nepríjemné, akí sú chudáci, čo len teraz budú robiť. Keď oči a hlavu nasmerujú doľava, sú v kinestetickom kanáli. Prežívajú negatívne pocity. To ich po čase pochopiteľne prestane baviť. Prejdú znova do vnútorného monológu. Ozajstný únik z tohto začarovaného kruhu nastane až vtedy, keď prejdú do iného kanála. Najrýchlejšie pracujú obrazy. Podvedome to tušíme. Radíme dotyčnému, aby dal „hlavu hore“.

Ako si uľahčiť spomínanie
Priateľ vám práve vymenúva pár pre vás dôležitých ľudí. Pred každým menom pozorujete krátky pohyb očami hore doprava. Na meno určitého funkcionára si nevie spomenúť. A jeho oči zabiehajú len doprava dole, poprípade do stredu. Čo to znamená? Pred tým, než si spomenul na to – ktoré meno, vždy svojím vnútorným zrakom dotyčného človeka uvidel. Pri tom poslednom sa tak nestalo. Niekedy pomôže prostá otázka: „A ako vyzerá?“
Keď hľadáme v pamäti obrazy (zvuky) my, spomínanie si uľahčíme tým, že vedome dáme oči do príslušnej polohy. Jemne, s citom. Nechceme dostať očnú svalovicu.

 

Cvičenia pre horlivých

horlivec.jpg (3561 bytes)Učíme sa pozorovať. Aby sme oči pozorovali decentne, potrebujeme si vec zautomatizovať. Najprv sledujme programy v televízii. Na začiatku sú výborné videonahrávky, kde možno obraz zastaviť. Sledujme reportáže, rozhovory, besedy. Nie filmy. Tam sú reakcie hercov umelé. Môžeme si nakresliť jednotlivé očné polohy na lístočky. Každú na viacero. Z druhej strany lístku si napíšeme „zraková pamäť“, „sluchová predstavivosť“ a tak ďalej. Lístky zamiešame. Pozrieme na obrázok a povieme si, o čom daná poloha je. Skontrolujeme odpoveď. Postupne zrýchľujeme.

Tréning počas rozhovorov. Počas rozhovoru položíme nenápadnú otázku a sledujeme pohyb očí. Príde skôr, ako slovná odpoveď. Často skôr, než otázku dopovieme. Príklad: „A ako sa volá váš pes?“ Najčastejšie uvidíme krátky pohyb očami hore doprava (osoba psa najprv vidí), či do stredu doprava (spomenie si hneď na meno).

Pozorujeme oči a zladíme sa. Pre superpokročilých.
Príklad: a) „Peter sa ku mne zachoval nepekne…“ (Oči vpravo v strede, sluchová pamäť.) Reakcia, vďaka ktorej sa zladíme, by mala evokovať sluchový kanál: „Povedal ti niečo škaredého?“

b) „Nie som si ešte istý, či mám prijať vašu ponuku...“ (Oči hore, behajú zľava doprava.) Reakcia: „Čo ešte by som vám mal ukázať, aby som vám uľahčil rozhodovanie?“