Nová vojna na dohľad !!!
Konstantin Simonov: Vojna je už na dohľad!!!
|
|
Keď hovoríme o možnosti začiatku svetovej vojny, mnohí to označujú za „alarmizmus“, „strašiaka“, „paranoju“. Niekto sa pochechtáva: aha ho, zase nám rozprávajú bájky o rozduchávačoch vojny z Washingtonu. V ZSSR tiež 22. júna 1941 nikto neveril v možnosť vojnového konfliktu. Našom úlohou je však varovať. Pretože kto je varovaný, ten je ozbrojený. Hlavne ak vezmeme do úvahy, že existujú dva faktory, ktoré zjavne poukazujú na možnosť globálnej vojny. Prvý faktor – to je zdrojový hlad, záchvaty ktorého sú čoraz prudšie. Druhým faktorom je to, že svet sa horúčkovito ozbrojuje. Ak sa nechystá bojovať, načo to potom robí?
Surovinový hlad je čoraz pálčivejší
Ľudstvo nikdy nežilo v mieri. Neprestajné vojny a konflikty vždy otriasali Zemou. Snaha o globálne dominovanie predstavovala príliš veľké lákadlo na to, aby sme sa vyhýbali vojnám. Obávam sa, že ani toto storočia nebude predstavovať výnimku. Príčinou vojen boli vždy snahy kontrolovať veľké územia, prírodné a ľudské zdroje a obohatiť sa s ich pomocou. Od chvíle, keď Faraday a Maxwell nám darovali elektrinu а Lenoir skonštruoval prvý motor s vnútorným spaľovaním, vojny sú mimoriadne úzko spojené s problémami energetických zdrojov. Ak chcete zaujať prioritné pozície v svetovej ekonomike – potom musíte kontrolovať aj zásoby energetických surovín. To chápali aj politici, ktorí rozpútali Prvú aj Druhú svetovú vojnu.
V prípade tretej svetovej vojny nie je dôvod domnievať sa, že to bude inak. Ropa – to je krv vojny. To hovorili v XX. storočí. Za týmto výrokom sa schovávala nevyhnutnosť veľkého množstva paliva za účelom realizácie útočných kampaní. Ale postupne sa rola ropy menila. Súčasné ekonomiky potrebujú obrovské zdroje pre svoj rozvoj. Získajúc prístup k svetovým zdrojovým špajzám a zbaviac prístupu tam svojich geopolitických oponentov, krajiny celkom kľudne môžu realizovať stratégiu rozširovania vlastného politického a ekonomického vplyvu. Ropa a plyn sú potrebné nielen nato, aby bolo čo tankovať do bojových strojov. Sú potrebné aj ako palivo pre moderné ekonomiky. Ten, kto kontroluje ropno-plynové sklady, získava obrovské výhody. A kto takéto výhody nemá, sa dostáva do veľmi komplikovanej a riskantnej situácie. Preto dopyt po uhľovodíkoch bude iba rásť, a mnohé krajiny sa ocitnú v dosť dramatickej situácii.
Ak v druhej polovici 20. storočia bolo zvykom svet deliť na kapitalistický a socialistický tábor, teraz je logickejšie spraviť inú deliacu čiaru: medzi krajinami, ktoré disponujú nadbytkom energetických surovín a štátmi, ktoré čelia ich nedostatku. Inak povedané, rozdeliť na dodávateľov uhľovodíkov a na ich konzumentov. Styčných bodov tieto dva táborу nemajú až tak veľa. A všetky výnimky iba potvrdzujú pravidlo.
Zoberme si USA. Táto krajina sa nachádza na druhom mieste vo svete, čo do ťažby plynu a na treťom - ropy. Na mnohých tieto fakty pôsobia prekvapivo. Ale reálne ťažba na hlavných náleziskách v USA výrazne klesá. USA je krajina, ktorá darovala svetu technológiu ťažby ropy. Práve tam po prvý raz vystrekla ropná fontána. Práve tam boli zbúchané prvé ropné majetky. USA dlhý čas boli popredným výrobcom a exportérom ropy. A to nebola žiadna hanba. Naopak, svetová superveľmoc začínala práve ako výrobca ropy a jej dodávateľ na svetové trhy. V roku 1914 mali USA 65% podiel na svetovej ťažbe ropy. Až od roku 1948 USA začali viac ropy dovážať ako vyvážať.
Lepšie časy však pominuli. Pozrime sa na situáciu zásob a úrovne ťažby. Za týmto účelom môžeme použiť najznámejší a najpopulárnejší medzi obchodníkmi s ropou zdroj – výročná správa spoločnosti BP. Okrem toho, využitie západnej štatistiky nám pomôže sa vyhnúť obvineniam z neobjektívnosti.
Blízky Východ podľa BP disponuje 61,5% svetových dokázaných zásob ropy. Preto Perzský záliv vždy bol zdrojom zvláštneho politického napätia. Región bol dlhú dobu pod kontrolou Spojených štátov, ale teraz sú nútené čeliť agresívnejšej politike Číny а taktiež hľadať riešenie problému islamskej radikalizácie regiónu.
Okrem toho, už sa objavujú teórie, že zásoby Saudskej Arábie a ďalších krajín Perzského zálivu sú príliš zveličené. Bolo vydaných úž niekoľko prác, venovaných vyvráteniu mýtu о nesmiernych zásobách ropy na Arabskom polostrove, konkrétne na území Saudskej Arábie. Tým viac, že posledná sa snaží udržať údaje o zásobách v tajnosti.
Samotné USA majú svojich vlastných zásob len veľmi málo. Mnohí si myslia, že Američania môžu v ľubovoľnej chvíli zvýšiť výrobu ropy, že iba zámerne zamrazili ťažbu na svojom území. Reálne to tak ani zďaleka nie je. Dlhý čas v ruských médiách kolovala bájka o zakonzervovaní zásob. Údajne Spojené štáty nevyužívajú svoje náleziská, namiesto toho radšej dovážajú ropu zo zahraničia a ponechávajú si svoje vrty ako strategickú rezervu. Takáto politika sa skutočne realizovala, ale bolo to veľmi veľmi dávno. USA už dávno rozbehli svoj ropný priemysel na plné obrátky. USA sú svetovo tretí najväčší výrobca ropy, hneď po Saudskej Arábii a Rusku. Všeobecne, štatistiky spotreby energetických surovín ukazujú ako obrovská je americká ekonomika: 22% svetovej spotreby plynu, 24,1% – svetovej spotreby ropy, 29,5% – svetovej spotreby atómovej energie, 27,1% – svetovej spotreby uhlia a ešte 9,6% – svetovej spotreby hydroenergie (iba v tomto poslednom ukazovateli USA nie sú lídrom, mierne zaostávajú za Čínou, Kanadou a Brazíliou).
Ale štruktúra ich nálezísk neumožňuje pozerať sa na budúcnosť amerického ropného priemyslu s optimizmom. Hlavné náleziská USA, vrátane Mexického zálivu, vstúpili do štádia poklesu ťažby. V roku 2006 ťažba USA poklesla o 0,5%, а v susednom Mexiku o 2,1%. Existuje, pravda, hneď poruke Južná a Centrálna Amerika, kde je sústredených 8,6% dokázaných zásob ropy. Ale politická situácia v tomto regióne sa mení nie práve priaznivým pre Spojené štáty smerom.
Čína, ako vidíme, tiež aktívne ťaží ropu, ale nenachádza sa na zozname dvanástich krajín, ktoré disponujú najväčšími svetovými zásobami. Nemajú zásoby ani jej susedia – v Juhovýchodnej Ázii je sústredených iba 3,4% svetových zásob ropy. V Európe to na prvý pohľad vyzerá celkom dobre – 12% svetových zásob. Lenže viac ako polovica tohto objemu je v Rusku. A ešte viac ako štvrtina v Kazachstane. A ak sa máme na Európu pozerať nie geograficky, ale politicky, teda v rámci Európskej únie – to už bude celom depresívny obraz. Zásoby tu prakticky nie sú (v dvanástke krajín s najväčšími zásobami nie je ani jedna krajina EÚ).
Takže, popredné svetové ekonomiky sa nachádzajú v nepríjemnej situácii. Pretože hlavné zásoby ropy sa nachádzajú v Perzskom zálive, Afrike (9,7% svetových zásob), Južnej Amerike, v Rusku a Centrálnej Ázii. Zatiaľ čo hlavný spotrebitelia v Európe, USA, Juhovýchodnej Ázii.
Situácia s plynom je tiež zaujímavá. 60% dokázaných zásob kontrolujú štyri krajiny – Rusko, Irán, Katar a Saudská Arábia! A to je podľa informácii západnej korporácie – Rusko hodnotí svoje zásoby ako o niečo väčšie. Ale aj údaj BP nemôže neurobiť dojem. Podiel Ruska na svetových zásobách plynu tvorí viac ako štvrtinu! Plynový svet je, zdá sa, ešte viac „nespravodlivý“ ako ropný. Je tu však značný rozdiel medzi úrovňou ťažby a množstvom zásob. Katar, ktorý množstvom ťažby nepatrí ani len do desiatky svetových lídrov, množstvom svojich zásob zaujíma tretie miesto na svete. Takže pokiaľ ide o plyn ako strategické palivo, tu majú tromfy v rukáve Rusko a Blízky Východ.
Pritom žiadne seriózne alternatívy týmto krajinám nevidíme. Centrálne Ázia a Severná Afrika disponujú určitými zásobami, ale v strategickej perspektíve im konkurovať nemôžu.
Rýchlym tempom zvyšujú svoju výrobu krajiny – účastníčky trhu skvapalneného plynu, ale zásoby zostávajú ich Achillovou pätou (s výnimkou Kataru). Napríklad Trinidad a Tobago zvýšili ťažbu v roku 2006 o 15,6%, ale ich podiel na svetových zásobách je iba 0,3%. Takže strašiť Rusko skvapalneným plynom nie je celkom rozumné.
Pričom, ak sa máme pozerať na zásoby plynu, v zlej situácii sa nachádzajú všetci traja veľkí geopolitickí hráči. Ak v prípade ropy má USA poruke Kanadu, kde zložité bituménové náleziská ešte len čakajú na svoj čas, pokiaľ ide o plyn Spojené štáty takýto bónus nemajú. Zvýšiť ťažbu plynu v Kanade bude veľmi a veľmi komplikované. Neexistujú dokázané zásoby plynu ani v Južnej či Centrálnej (3,8% svetových zásob na celý región, z ktorých leví podiel má „červená“ Venezuela).
Ťažba plynu v Európe sa aktívne realizuje v Severnom mori, ale potenciál rastu ťažby má iba Nórsko. Pokiaľ ide o zásoby, v „politickej Európe“ okrem Nórska už v top 12 nevidíme nikoho. Pokiaľ ide o ťažbu na čele stoja Veľká Británia a Holandsko – je tu však rovnaké „ale“ ako v prípade ropy: ťažba v prvej krajine v roku 2006 poklesla o 9,6%, v druhej o 1,6%.
V Juhovýchodnej Ázii začínajú problémy z dôvodu vyčerpania nálezísk tradičných miestnych dodávateľov: Indonézie a Malajzie. Rast ťažby v roku 2006 tvoril 0,3% a 0,4%. Pravda, zvyšovala ťažbu aj Austrália, Pakistan a predovšetkým Čína (až o 17,2% v roku 2006). Ale zase – nie sú zdroje. V top 12 dokázaných zásob sa nenachádza ani jedna krajina regiónu.
Zásoby nevystačia pre všetkých
Prognózy, ako je známe, sú nevďačná záležitosť. Majú totiž jednu nepríjemnú vlastnosť – plnia sa veľmi zriedka kedy. Preto hovoriť o prognózovaní spotreby ropy a plynu 20–30 rokov dopredu sa dá iba s určitou dávkou relativity. Poďme sa ale predsa len pozrieť, akú energetickú budúcnosť nám vykresľujú najslávnejší experti v tejto oblasti.
Dopyt po elektrickej energii narastá veľmi rýchlym tempom. V roku 2006 sa zväčší o 2,4%, а v roku 2005 o 3,2%. Medzinárodná energetická agentúra prognózuje rast spotreby energie vo svete do roku 2030 o 51,5%.
Pritom najrýchlejším tempom dopyt rastie v krajinách Ázijsko-tichooceánskeho regiónu: v roku 2006 o 4,9%. To predovšetkým súvisí s ekonomickým rastom v Číne. Archaická výroba, kde nikto nevsádza na energeticky efektívne technológie, si vyžaduje príliš veľké množstvo energetických surovín.
Áno, pokiaľ ide o spotrebu ropy, pre Čínu je zatiaľ zložité dobehnúť USA. Tendencia je však zjavná. Spotreba ropy v ČĽR za posledných 40 rokov stúpla viac ako 25-násobne a tvorí 8,55% svetovej. A spotreba plynu sa zväčšila o 21,6%. Od roku 1991 ČLR zväčšila svoj podiel na svetovej energetickej bilancii takmer dvojnásobne – z 9 na 16%, tesne sa priblížiac k Európe (18%) a najväčšiemu spotrebiteľovi – USA (21%). A práve Čína a ďalšie krajiny Juhovýchodnej Ázie aj budú posúvať nahor dopyt po energetických surovinách.
Podľa informácií MMF, tempo rastu spotreby ropy vo svete v roku 2006 pokleslo o pol milióna barelov v porovnaní s ukazovateľmi roku 2005. Lídrami rastu dopytu sa ukázali byť rozvojové krajiny, v ekonomicky rozvinutých krajinách však bolo oveľa nižšie, než sa predpovedalo. Ako jednu z príčin zníženia záujmu o uhľovodíky, konkrétne v krajinách Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD), autori správy uvádzajú vysoké ceny paliva. Poukazuje sa taktiež aj na klimatické faktory: napríklad v USA bol rok 2006 jedným z najteplejších za celé dejiny meteorológie.
Netreba však robiť ďalekosiahle závery o znížení spotreby ropy. Po prvé, pretože výpočty MMF boli zverejnené vo februári a vôbec nezostali jediné. Spoločnosť BP prezentovala svoju ročnú správu v lete a číslice spotreby sa zrazu zmenili – ukázalo sa, že objem spotreby ropy na celom svete sa zvýšil v roku 2006 o 0,7%. Pravda, takýto prírastok je aj tak približne dvojnásobne nižší než v priemere za posledných 10 rokov. Po druhé, a to je oveľa dôležitejšie, v budúcnosti západní experti prognózuj ďalšie zvyšovanie rastu spotreby ropy.
Podľa informácií Medzinárodnej energetickej agentúry (IEA), svetový dopyt po rope v roku 2007 stúpne z 84,5 na 86 miliónov barelov denne. Teda rast bude predstavovať 1,5 milióna barelov alebo približne 1,77%. To je podstatne viac ako tempo rastu v roku 2006. V roku 2008 IEA prognózuje ešte výraznejší vzostup svetového dopytu po rope, o 2,2 milióna barelov – na 88,2 milióna barelov denne.
Približne také isté hrozivo vyzerajúce pre spotrebiteľa čísla uvádza Riaditeľstvo energetických informácií (EIA) pri vláde USA. Údaje za prvý kvartál 2007 svedčia o tom, že v porovnaní s analogickým obdobím v roku 2006, spotreba ropy v USA vzrástla o viac ako 500 tisíc barelov denne. V Číne spotreba vzrástla približne o 400 tisíc barelov denne. To umožňuje prognózovať rast spotreby ropy vo svete v roku 2007 o 1,4 milióna barelov denne, а v roku 2008 – o 1,6 milióna barelov denne. OPEC je trochu umiernenejšia v prognózach – organizácia si myslí, že dopyt po rope v roku 2008 stúpne o 1,34 milióna barelov denne.
Ďalší rast spotreby uhľovodíkov bude ešte vyšší. Popredné západné expertné štruktúry vykresľujú akúsi „ropnú slepú uličku“: spotreba bude narastať, а ťažba v dlhodobej perspektíve klesať. Pravda, počas najbližších rokov ešte je možnosť zväčšiť ťažbu ropy, to však nebude stačiť na to, aby sme stihli držať krok s rýchlo narastajúcou spotrebou.
Pozrime sa na správu Medzinárodnej energetickej agentúry s názvom Ropný trh v stredne dlhej perspektíve. Bola zverejnená 9. júla 2007. IEA vyhlásila, že zásoby ropy v zrelých náleziskách, takých ako Mexický záliv alebo Severné more, sa vyčerpávajú rýchlejšie, ako sme čakali, zatiaľ čo nové projekty, napríklad na Ďalekom Východe Ruska, narazili na dlhodobé zdržania. Medzitým spotreba ropy stúpa v súvislosti s búrlivým ekonomickým rastom v rozvojových krajinách. Analytici IEA prognózujú svetové zaostávanie dopytu po rope za ponukou do roku 2012.
Prognóza IEA sa zakladá na predpokladoch o tom, že svetová ekonomika v rokoch 2007–2012 bude rásť približne o 4,5% ročne. Podľa prognózy IEA, počas najbližších piatich rokov dopyt po rope bude rásť každý rok o 2,2% – hoci ešte v roku 2006 sa očakával rast iba o 2%. IEA prognózuje rast dopytu po rope na 95,8 miliónov barelov v roku 2012.
IEA poukazuje na ešte jeden problém – nedostatok ropno-spracujúcich kapacít. IEA prognózuje, že tempo rastu ropno-spracujúcich kapacít počas najbližších piatich rokov sa ukáže byť nižšie ako počas predchádzajúcich prognóz, keďže zväčšenie výdavkov a nedostatok inžinierov privádza k zdržaniam vo výstavbe.
Správa IEA je názornou ukážkou strašiakov západných bežných ľudí ohľadne deficitu ropy. Experti IEA vyjadrujú pochybnosti ohľadne toho, že OPEC si dokáže poradiť s vzrastajúcimi potrebami ropy svetovej ekonomiky kvôli obmedzeniam ťažobných kapacít. Navyše IEA predpokladá, že z dôvodu nevyriešených problémov bezpečnosti ťažby ropy a vysokých rizík investovania v Iraku, Nigérii a Venezuele ďalší rast ťažobných kapacít v týchto krajinách nebude. Obzvlášť prudký pokles objemu ťažobných kapacít krajín OPECu sa očakáva po roku 2009. Zároveň sa prognózuje zníženie ťažby ropy nezávislých výrobcov a nedostatok dodávok zemného plynu.
Ešte dramatickejšie vyzerá správa Národnej ropnej komisie (NPC), ktorú pripravila na základe prosby Ministerstva energetiky USA. Už len názov stojí za to – Krutá pravda o energii! Komisia predstavuje názor pracovníkov ropno-plynového odvetvia USA. Na jej príprave sa podieľal bývalý generálny riaditeľ ExxonMobil Lee Raymond, generálny riaditeľ Chevron David O'Reilly, generálny riaditeľ Schlumberger Andrew Gould a ďalší predstavitelia odvetvia.
Krutá pravda spočíva v tom, že ponuka ropy a plynu sotva bude stíhať držať krok s rastom dopytu, ktorý o 25 rokov o 50–60% prevýši súčasnú úroveň. Do roku 2030 dopyt po rope vzrastie na 116 miliónov barelov denne – z 86 miliónov v roku 2007. To je prakticky rast o 35%. Pekný koniec ropnej epochy! Najviac bude dopyt rásť v rozvojových krajinách a tempo rastu môže predbehnúť začiatok využívania nových zdrojov dodávok ropy a plynu, stimulujúc rast cien.
Najväčšie ropné spoločnosti sveta nebudú schopné zabezpečiť pre svet energiu a ťažba ropy a plynu v priebehu najbližších 25 rokov sotva bude stíhať za tempom rastu dopytu.
Riaditeľstvo energetických informácií pri vláde USA taktiež raz ročne poskytuje svoj pohľad na dopyt a spotrebu energetických zdrojov vo svete. Základný variant poslednej prognózy v roku 2030 vychádza z toho, že svetová ekonomika bude každý rok rásť o 4,1%. V tom prípade spotreba všetkých energetických surovín vzrastie o 57%, do 205 triliónov kWh. Jednou z najväčších skupín spotrebiteľov sa stanú krajiny Ázie a Tichého oceánu. Značnú podporu rastu dopytu zabezpečí Čína a India. V roku 2030 budú spotrebúvať 80 triliónov kWh ročne. U nich bude spotreba energie rásť o 3,5% a 2,8% ročne (a vo svete o 1,8%). Čína sa od roku 2030 stane druhým najväčším spotrebiteľom energie na svete (42 triliónov kWh) hneď po USA (47 triliónov), európske ekonomiky výrazne zaostanú. Pitom EIA tvrdí, že jedinou alternatívou rope sa môžu stať plyn a uhlie, spotreba ktorých bude rásť tempom predbiehajúcim výrobu.
Pokiaľ ide o plyn, situácia pre spotrebiteľa tiež nie je príliš optimistická. V roku 2006 svetová spotreba plynu podľa odhadov BP vzrástla o 2,5% alebo o 70,5 miliárd m3. Spotreba zemného plynu vo svete v roku 2007 vzrastie v porovnaní s aktuálnou úrovňou o 3,4%, а v roku 2008 – ešte o 0,9%. Tieto čísla uvádza Riaditeľstvo energetických informácií pri vláde USA.
Dlhodobé prognózy tej istej inštitúcie sú ešte zaujímavejšie. V roku 2030 spotreba plynu vzrastie z 2,8 trilióna metrov kubických na 4,6 trilióna, teda o viac ako 75%. V Európe spotreba plynu stúpne z 509 miliárd metrov kubických na 736 miliárd, jej podiel v európskej energetickej bilancii stúpne z 23, 8% na 30, 9%. Ale ešte rýchlejšie bude rásť dopyt po plyne v Číne – z 39 miliárd metrov kubických na 192 miliardy. Z nich iba 113 miliárd metrov kubických zabezpečí vlastná ťažba.
Svet sa znovu ozbrojuje
Krajiny, v ktorých energetické suroviny predstavujú deficit, urobia všetko pre to, aby sa vyhli hrozbe ocitnúť sa bez zdrojov energie. А keďže na svojom území zvláštne zdroje nemajú, nevyhnutne vznikne otázka novej kolonizácie. V podstate svojej sa svet nachádza na prahu nového politického prerozdeľovania, vyvolaného uhľovodíkovým hladom vo veľkých svetových ekonomikách. A toto prerozdeľovanie môže prebiehať s využitím vojenskej sily.
Z toho vyplýva aj prudký nárast vojenských výdavkov. Zdalo by sa, načo sa ozbrojujeme, ak studená vojna skončila? Reálne vidíme, že súčasné výdavky na zbrojenie prekonali obdobie studenej vojny. V roku 200 celosvetové výdavky na obranu dosiahli rekordnú čiastku v dejinách, prekročiac hodnotu 1,059 trilióna dolárov. Predchádzajúci rekord tvoril 1,03 trilióna dolárov a bol zaznamenaný na konci studenej vojny v roku 1988. Hlavný podiel na zbrojení majú Spojené štáty a krajiny Blízkeho východu.
Podľa výpočtov Centra obranných informácií v roku 2006 celkové výdavky USA na vojenské potreby vrátane sprievodných programov tvorili 561,8 miliárd dolárov proti 505,7 miliardám v roku 2005. Nový rozpočet Pentagónu na finančný rok 2008, ktorý v USA začína 1. októbra, bude tvoriť 459,6 miliárd dolárov, čo je o 40 miliárd viac ako v roku 2007. Už vidím pochechtávajúcich sa ruských intelektuálov, ktorí hovoria: „Jasná vec, zase historky o rozduchávačoch vojny a lynčovaní černochov“. Pravdaže, môžete sa usmievať, ale ak krajina míňa na obranu astronomickú sumu o výške pol trilióna dolárov ročne, na čo iné to môže potrebovať, ak nie na prípravu na vojnu?
Jedným z posledných rozhodnutí Tonyho Blaira na poste premiéra sa stal program modernizácie jadrových síl krajiny, vrátane skonštruovania nových atómových ponoriek, ktorý stál približne 80 miliárd dolárov.
Vôbec to nie je náhoda, že práve teraz Japonsko, nachádzajúce sa vo veľmi ťažkej situácii pokiaľ ide o dodávky uhľovodíkov a prakticky plne závisiace od importu, sa rozhodlo meniť Ústavu a odstrániť z nej zákaz mať vlastné ozbrojené sily a zúčastňovať sa vojenských operácií mimo krajiny. Japonsko má taktiež v pláne použiť extra financie na modernizáciu stíhačiek F-15 a vyvinutie vlastnej „neviditeľnej“ stíhačky.
Môžem sa mýliť, ale predsa len to spájam výlučne s totálnou závislosťou Japonska od importu uhľovodíkov. Japonsko nemá zásoby ropy a plynu a je nútené dovážať ich v obrovských množstvách.
Záver z toho vyplývajúci je očividný: svet sa pripravuje na vojnu o disponovanie energetickými zdrojmi. Priemyselne rozvinuté krajiny sa budú snažiť získať záruky stabilných dodávok energetických surovín. A nevyhnutne budú vstupovať do vojenských konfliktov ako medzi sebou navzájom, tak aj s krajinami, ktoré majú za cieľ si zachovať svoju zdrojovú suverenitu. Takto už dnes môžeme pozorovať proces novej kolonizácie krajín, bohatých na energetické suroviny, ktorý je sprevádzaný tvrdými stretmi medzi krajinami-kolonizátormi, ktoré sa náhlia vykolíkovať územie svojho dominovania a zbaviť svojich geopolitických súperov prístupu k energetickým špajzám.
Krajiny so zásobami uhľovodíkov zase vystupujú v tomto procese ako objekty útokov. Vyžaduje sa od nich, aby sa stali „otvorenými“ a „civilizovanými“ a umožnili dolovať na svojom území ropu a plyn všetkým „ľuďom dobrej vôle“. Za optimálnu možnosť sa považuje získanie koncesií pre svoje korporácie na ťažbu, po čom sa s pomocou technológie zrýchlenej ťažby dá prudko zvýšiť objem ťažby uhľovodíkov, „žmýkajúc“ nálezisko a nemysliac na jeho budúcnosť.
Vojna o kolónie
Vidíme, že všetky ekonomicky rozvinuté krajiny už teraz veľmi silno závisia od dovozu uhľovodíkov a kráčajú po ceste ďalšieho prudkého zvyšovania importu. To vytvára závažnú hrozbu, reakciou na ktorú sa môžu stať uhľovodíkové vojny. Úloha krajín závislých od importu bude spočívať v získaní spoľahlivejších záruk dodávok, než sú obchodné zmluvy. A to sa dá dosiahnuť iba jedným spôsobom – spochybniac národnú suverenitu krajín, kde sú sústredené hlavné zásoby energetických nosičov.
USA sa ocitli v zložitej situácii z dôvodu toho, že sú najväčším spotrebiteľom energetických surovín na svete, a pritom sú nútení dovážať veľké množstvo uhľovodíkov zo zahraničia, predovšetkým z Perzského zálivu. Teraz Spojené štáty mesačne dovážajú ropu takmer za 20 miliárd dolárov! Ale USA má eso v rukáve – Kanadu. Ak to bude nevyhnutné, dokáže pokryť podstatnú časť energetických potrieb USA.
V oveľa horšej situácii sa ocitne Európa. Podľa údajov európskych expertov, do roku 2030 závislosť EÚ od importu uhľovodíkov vzrastie z 50% na 65%. Dopyt po rope stúpne z 82% na 93%, po plyne – z 57% na 84%. Ruskí experti vykresľujú približne taký istý obraz, domnievajúc sa, že závislosť Európskej únie na importe energetických surovín môže do roku 2030 sa priblížiť 70%. Import ropy môže vzrásť na 90%, import plynu – na 70%, uhlia - na 70%.
Keďže závislosť na importe bude stúpať katastrofickým tempom, EÚ bude nútená viesť agresívnu zahraničnú energetickú politiku. Zónou prvého úderu bude Rusko – EÚ sa bude nevyhnutne dožadovať umožnenia svojim spoločnostiam prístupu na miesta ťažby, obviniac Rusko z nedemokratickosti a necivilizovanosti a snažiac sa vytvoriť jednotný európsky front pre boj s Ruskom (čo sa v podstate už aj deje). Taktiež objektmi útoku sa stanú sever Afriky (geografický pohodlný pre dodávky do EÚ) a Blízky Východ, dôležitý ako pre ropné dodávky, tak aj kvôli rozšíreniu importu skvapalneného plynu do EÚ.
Čína a India sa taktiež sebavedome stavajú do radu kolonizátorov, pretože narážajú na ten istý problém ako Západ. Popredné ekonomiky sa ocitajú v situácii závažnej závislosti na importe. Hlavný rast importu ropy dnes prebieha v Číne. Čína importovala o 11,5% viac ropy počas prvých piatich mesiacov roku 2007 než počas toho istého obdobia o rok skôr – táto informácia pochádza z hlavného riaditeľstva čínskej colnice.
V súčasnosti Čína má tretí na svete čo do svojho objemu import surovej ropy, zaostávajúc iba za USA a Japonskom. Pritom rozdiel medzi jej ťažbou a spotrebou začína byť čoraz viac citeľný.
V priebehu mnohých desaťročí si Čína vystačila s vlastnými prírodnými zásobami ropy, ale počas 90-tých rokov 20-tého storočia bola krajina nútená začať vykrývať deficit surovín v prospech importu. Strategicky má Čína ešte jeden problém. Približne 85% jej ťažby ropy je sústredených v pobrežnej oblasti Číny. Najväčšie stredisko ťažby ropy sa nachádza na severovýchode krajiny. А pobrežie v prípade rozbehnutia vojnových akcií predstavuje najmenej chránenú oblasť. Z tohto dôvodu Čína horúčkovito hľadá ropu v iných regiónoch krajiny, ale zatiaľ sa môže pochváliť iba objavením Tarimskej panvy.
S plynom situácia vyzerá priaznivejšie. V súčasnosti Čína produkuje viac plynu než spotrebúva. Ale aj napriek fantastickému zvyšovaniu ťažby plynu, jeho spotreba rastie ešte rýchlejšie. Pokryť rast spotreby s pomocou vnútroštátnych nálezísk sa už čoskoro nebude dať. Najpravdepodobnejšie plynový priemysel Číny v blízkej dobe zopakuje cestu ropného a uholného, ktoré spočiatku dokázali uspokojiť potreby vnútroštátnej spotreby, ale neskôr sa im už nedarilo vysporiadať s jej obrovským nárastom.
Rast závislosti na importe bude zväčšovať energetické riziká popredných štátov a stane sa hlavným podnetom k chystaniu novej „križiackej výpravy“ za energetickými surovinami. Hlavnými účastníkmi takejto výpravy sa stanú EÚ a Čína, pre ktorých problém importu bude obzvlášť naliehavý а taktiež USA, Japonsko a Južná Kórea.
Krajiny-spotrebitelia budú nevyhnutne formovať ideologické pozadie myšlienky internacionalizácie ťažby na území krajín-dodávateľov. Budú vznikať „vedecké“ koncepcie o tom, že rad území ktoré sú bohaté na zdroje, predstavuje majetok celého ľudstva. A tu bude Rusko musieť mimoriadne závažnej hrozbe. Východnú Sibír sa celkom pokojne môžu pokúsiť vyhlásiť za nadnárodnú zónu, kde právo ťažiť suroviny musia získať aj iné krajiny. Energetický hlad nevyhnutne vyprovokuje útoky na národnú suverenitu krajín, bohatých na zdroje. А takýchto regiónov nie je až tak veľa. Predovšetkým je to Rusko, Blízky Východ a Afrika.
Okrem toho, aktívne sa formujú myšlienky užitočnosti kolonializmu, obzvlášť ak je sprevádzaný prinášaním „svetlých“ demokratických hodnôt „temným“ zaostalým národom. Už sa realizujú vedecké prieskumy, ktoré dokazujú, že kolonizátori, ako sa ukazuje, iba napomáhali ekonomického rastu kolónií. Vytvára sa myšlienková základňa pre neokolonializmus, ospravedlnenie novej „demokratickej križiackej výpravy za zdrojmi“.
Prognóza
V zápase o zdroje spojenci nie sú a ani byť nemôžu. Vojna o zdroje za podmienok surovinového hladu môže prebiehať iba podľa princípu hry o nulovú sumu.
Rusko musí budovať svoju geopolitickú stratégiu vychádzajúc z nevyhnutnosti obrany svojich bohatstiev.
Silní hráči, ktorým nebudú stačiť ich vlastné zdroje, ich začnú brať násilím krajinám, disponujúcim zásobami navyše, odôvodňujúc to rozličnými politickými a filozofickými teóriami.
Územia, bohaté na zdroje, sa môžu stať arénou bojových akcií medzi USA, Čínou a Európou, ktorí nemajú na výber inú cestu ako bojovať medzi sebou o zdroje.
To všetko môže ľahko vyvolať novú svetovú vojnu.
Zdroj: http://www.warandpeace.ru/ru/analysis/view/34256/