Verte nevete
Verte neverte
Celú existenciu ľudstva,vedy a náboženstvá usilovali človeku vysvetliť jeho pôvod, povahu vesmíru a zmysel stvorenia. Ale jednoduché náboženské a darwinovsko-materialistické vysvetlenia dnes už neuspokoja ani idealistov, ani materialistov.
Idealistom už nestačí len predčitovať pasáže z biblie a nútiť ich, aby doslovne verili biblickým legendám a príbehom, keď sa dnes už dokázalo, že tie boli inšpirované oveľa staršími babylónskymi a sumerskými originálmi a že ich význam je len symbolický a týkajú sa celého ľudstva. Starý zákon, to nie sú dejiny židovského národa, ale symbolický jazyk podobných textov sa týka zákonitostí vývoja vesmíru, človeka a celej spoločnosti
A materialistov zase neuspokojuje Darwinova evolučná teória, pretože objavy prírodných vied ju veľkou mierou spochybnili a tá hypotéza ani zďaleka nevysvetľuje všetky aspekty vývoja a zložitej ľudskej povahy. Pokiaľ ide o vývoj človeka a ľudskej rasy, v tomto bode prírodné vedy uviazli na plytčine. Veď keby bol vývoj taký jednoduchý a priamočiary, ako je možné, že v tom istom čase existujú na zemi vedľa seba ľudské bytosti na úrovni prvotnopospolnej, primitívnej spoločnosti a kozmonauti, pristávajúci na Mesiaci? Vedci sa snažia dokazovať, že primitívne kmene nedosiahli vyššiu úroveň, pretože boli izolované. Ale od čoho, od akých "zázračných" vplyvov? Keby vývoj človeka prebiehal tak, ako to videl Darwin, musel by rovnako fungovať na ktoromkoľvek mieste na zemi.
Darwinov súčasník Alfred Russel Wallace nezávisle dospel k rovnakým záverom ako on, pokiaľ išlo o vývoj rastlinných a živočíšnych druhov, ale tvrdil, že pri vývoji človeka tá teória neplatí. Príroda je veľmi praktická; vždy nechá prirodzene vyvinúť sa len tie znaky, schopnosti a orgány, ktoré organizmu pomáhajú prispôsobiť sa prostrediu a prežiť. Revolučný vývoj ľudského mozgu však tej schéme vôbec nezodpovedá. Predchodcovi človeka trvalo milióny rokov, než začal opracovávať kameň, používať kosti ako jednoduché pracovné nástroje, atď., ale len okolo 50 tisíc, kým vypustil do vesmíru prvé rakety. A vedci stále ešte nevedia vysvetliť medzery vo výskyte fosílií v rôznych časových obdobiach, ako keby v tom čase človek úplne zmizol z povrchu zeme. A ako sa mohli niektoré charakteristické znaky u pravekých ľudí bez postupného typického zakrpatievania úplne stratiť a naopak, ako mohli zo dňa na deň získať iné, ktoré sa u predkov nevyskytovali?
Podľa britského časopisu "New Scientist", medzi zástancami evolúcie stále vzrastá počet vedcov, ktorí dochádzajú k uzáveru, že Darwinova evolučná teória vlastne vôbec nie je vedecká. V časopise "Bulletin", ktorý vydáva prírodovedecké múzeum v Chicagu, sa napríklad uvádza, že evolučná teória bola vždy úzko viazaná na nálezy fosílií a väčšina ľudí sa všeobecne domnieva, že práve tie ju prakticky potvrdzujú - čo však vôbec nie je pravda! "Po viac než jednom storočí systematického zbierania fosílií máme dnes oveľa menej dôkazov o evolučnej premene druhov, než sme "mali" v Darwinových časoch", píše sa v časopise. Napriek tomu, že množstvo nálezov stále narastá vysvitá, že aj tie, ktoré boli v tom čase použité ako dôkazy, dôkazmi vôbec neboli. Mnohé rastlinné a živočíšne druhy sa na zemi objavovali náhle, bez predchádzajúceho postupného vývoja a podobne sa aj strácali. Niektoré druhy existujú na zemi aj dnes presne v takej podobe, akú mali pred miliónmi rokov, iné vykazujú len nepatrné zmeny, ktoré sú väčšinou dôsledkom adaptácie organizmu na prostredie. Nič viac. Prečo teda tými pomýlenými hypotézami stále ešte dezorientujeme študentov v školách?
Najnovšie vedecké teórie začínajú špekulovať o možnosti prenosu života na zem z vesmíru a o evolúcii sa už dávno hovorí ako o drastických, neočakávaných zmenách v génoch - prudkých mutáciách. John R. Durant, biológ, v britských "The Guardian" píše, že väčšina vedcov má tendencie dogmaticky prezentovať svoje teórie o pôvode druhov, akoby práve oni našli konečné riešenie tých otázok, pritom však nič nemôže byť ďalej od pravdy. Keby sme mali spoločného predka s dnešnými primátmi, mohli by sme sa s nimi páriť, čo je však fyziologicky vylúčené. Človek už od začiatku existoval na zemi ako bytosť na neporovnateľne vyššej úrovni, než ostatné živočíšne druhy. A niektoré nálezy potvrdzujú, že moderný človek v minulosti s vyhynutými hominidmi dokonca koexistoval.
Keď objavili prvé pozostatky Neandertálskeho človeka, po dôkladnom štúdiu sa usúdilo, že tá bytosť bola zhrbenou polo-opicou, porastenou dlhými chlpmi, s ramenami takmer až po zem - a všetky školské učebnice na celé desaťročia zaplavili tie vydedukované informácie. Pritom sa už v roku 1935 prišlo nato, že vlastník kostry bol úbohou chorou bytosťou, trpiacou na chronickú osteoartritídu - chorobu kostí. Neskoršie nálezy potvrdili, že tento predchodca človeka chodil vzpriamene a vyzeral úplne inak. A neexistuje absolútne žiadny dôkaz tom, do akej miery bol zarastený chlpmi. V grafických rekonštrukciách z posledných rokov sa čoraz viac podobá na súčasného človeka. A Fred Hoyle v knihe "Ľad" dokonca hovorí, že sa nikdy nenašiel nijaký dôkaz, ktorý by potvrdzoval, že Neandertálsky človek by sa od moderného čo i len najmenej odlišoval.
A najprekvapujúcejšie sú nálezy, ktoré dokazujú, že Neandertálsky človek, žijúci asi pred asi 80 tisíc rokmi, mal oveľa väčšiu kapacitu mozgu, než dnešný. Nálezy svedčia o 1400 až 1450 kubických centimetroch, v porovnaní s moderným človekom, u ktorého sa veľkosť mozgu pohybuje od 1200 po 1800 kubických centimetrov a z toho prakticky využíva len približne jednu tretinu. Tento predchodca človeka nemal vyvinuté hlasivky a nehovoril, ale to ešte nedokazuje, že bol primitívnejší; mohli sa medzi sebou napríklad dorozumievať telepaticky, čo už váhavo začínajú priznávať aj niektorí odborníci. Nezvyčajné dorozumievacie praktiky, pripomínajúce telepatiu, sa zachovali dodnes, napríklad medzi austrálskymi domorodcami a niektorými indiánskymi kmeňmi.
Ďalšou kontroverznou skutočnosťou sú nálezy, ktoré svedčia o tom, že Neandertálec sa nevyvíjal v priebehu času čoraz k väčšej dokonalosti, ale práve naopak! Komunity sa doslova vynorili zo dňa na deň a po čase nutne upadali. A Neandertálca náhle, takmer z jedného momentu na druhý, nahradil človek, podobný nám.
V roku 1957 Ralph Solecki, profesor antropológie z kolumbijskej univerzity, objavil v Šanidare v severnom Iraku dobre zachovalú rodinu neandertálskeho prehistorického človeka, ktorá zahynula pod závalom. Potvrdilo sa, že jaskyňa bola trvalo obývaná humanoidnými bytosťami už pred 100 tisíc rokmi. Nálezy v tejto oblasti a inde vo svete však nesvedčia o postupnom rozvoji, ale o prekvapivom úpadku tých komunít! Približne 16 tisíc rokov na tomto mieste dokonca nikto nežil. Aj na mnohých iných miestach v Ázii, v Amerike a inde sa našli pozostatky po nevysvetliteľnom úpadku vysoko rozvinutých ľudských komunít v rôznych obdobiach.
A zrazu, akoby šibnutím čarovného prútika, nejakých 11 tisíc rokov pred n.l., túto jaskyňu znovu obývajú ľudia - a pritom na oveľa vyššej kultúrnej úrovni, než predtým. Takmer z jedného dňa na druhý sa na Blízkom a Strednom východe zrazu objavuje ľudská rasa, ktorá pestuje vyšľachtené rastliny: obilie, ľan, dokonca aj vinnú révu, ale ani stopy po postupnom vývoji, po postupnom šľachtení rastlín alebo zdomácňovaní zvierat. Tento človek dostal všetko akoby na tanieri. Ale odkiaľ? A kde sa tu vzal? Poľnohospodárske plodiny a zvieratá, ktoré dnes pestujeme a chováme my, boli vykultivované počas obdobia asi dvoch tisícov rokov a to je príliš krátka doba na to, aby taký široký sortiment vtedajší primitívny človek vybral a geneticky zmenil prirodzenou cestou. Vedci sa domnievajú, že len praktický výber vhodných druhov divých rastlín by trval najmenej toľko. Aj neskorší kromaňonský človek, ktorého pozostatky sa našli v Dordogne vo Francúzsku, bol vysoký, vzpriamený a používal zložité chemické substancie a štetce na nástenné maľby, svedčiace o vysokej vyspelosti spoločnosti, v ktorej žil a vôbec nie je jasné, kde sa vzal, keď neexistuje žiadne spojivo medzi ním a dávnymi predchodcami človeka. Americký profesor Theodosius Dobzhansky napísal: "Moderný človek má veľa fosílií seberovných príbuzných, ale žiadnych predchodcov."
George Mulfinger v knihe "Potopa a fosílie" píše, že celé rasy ľudoopov boli doslova vyfabrikované na základe nálezov niekoľko málo kostí a sádrových odtlačkov. Mnohé z nich však v skutočnosti existujú len vo fantázii vedcov a ich teórie sa neskôr v praxi nepotvrdili. Typickým príkladom je tzv. Piltdown človek. Celá evidencia o novej rase Hesperopithecus, bola postavená na jednom jedinom zube. A po 41. rokoch sa dokázalo, že ten zub patril vyhynutému prasaťu! Môžeme len dúfať, že informácie o tejto "novej" rase ľudoopov medzitým zmizli zo všetkých učebníc a encyklopédií, nielen z Encyklopedia Brittanica, ktorá musela vo svojej 14. edícii tú chybu raz navždy opraviť.
V roku 1970 našiel Bryan Patterson z Harvardského múzea kúsok očernetej dolnej čeluste v Kenyi. Niekoľko rokov sa predpokladalo, že je to pozostatok po najstaršom pra-predkovi človeka vôbec. V roku 1979 sa však nepopierateľne dokázalo, že sánka patrila šimpanzovi alebo gorile. Ako však potom môžeme brať vážne "zaručene platné" hypotézy modernej vedy? A k takýmto omylom dochádza aj v iných vedných oboroch.
Niektoré novšie antropologické štúdie napríklad uvádzajú, že pôvodne možno vôbec neexistovali rôzne rasy, ako ich poznáme dnes. Niektorí vedci v USA sa domnievajú, že rasové rozdiely v biologickom základe človeka tvoria len asi 0.01 % a vytvorili sa len ako prirodzená obrana ľudského organizmu v rozdielnych klimatických podmienkach. Keď sa farebný človek ocitne v iných, zafarbenie pleti sa začína vytrácať. Ale tieto domnienky neobstoja, pretože ebenovo čierne obyvateľstvo žije aj v oblastiach bez intenzívneho slnečného žiarenia a naopak, v amazónskych tropických pralesoch predsa vôbec nežijú čierni ľudia.
Profesor Carleton S. Coon uverejnil ešte v roku 1962 študijnú prácu, v ktorej dokazuje, že rasy sa vyvíjali do "Homo sapiens sapiens" izolovane v jednotlivých oblastiach, cez individuálne vzostupy a pády rasovo odlišných komunít. Podľa neho nálezy svedčia asi o 250 tísícoch rokoch vývoja bieleho človeka a len asi o 40 až 50 tisícoch rokoch vývoja čierneho. Táto práca vyvolala v Spojených štátoch veľké protesty, aj keď zatiaľ vedecky vyvrátená nebola. Coon predkladá dôkazy o tom, že izolované, rasovo odlišné skupiny prešli veľmi zložitým vývojom v priebehu asi pol milióna rokov a že veľký vzostup a pád v komunitách nastal minimálne päť krát v približne rovnakých časových intervaloch.
Antropológ Edward Babun výsledky výskumov potvrdzuje a súhlasí i s domnienkou piatich radikálnych medzníkov. Nesúhlasí s ním však v rozložení rás a s koncepciou ich vývoja. Babun si myslí, že vo svete existuje viac rás, než sa všeobecne uvádza. Niektoré z nich sú novšie, iné vývojovo veľmi staré. Základné štyri rasy, z ktorých by sa postupne vyvinuli podskupiny, v podstate vôbec neexistujú. Vývojový osud jednotlivých rasových skupín je podľa neho veľmi individuálny, osobitý.
Isté je, že objektívne vypátrať vývoj rás je zložité a niektoré nálezy sú veľmi kontroverzné. Napríklad v púšti pri čínskom Xinjiangu sa našlo okolo sto veľmi dobre zachovalých, mumifikovaných tiel stálych obyvateľov tejto oblasti - nie náhodných cestovateľov - ktorí majú črty a znaky bielej rasy a na dnešných obyvateľov Číny sa vôbec nepodobajú.
Niektorí antropológovia dokonca koketujú s myšlienkou, či by kromaňonský človek nemohol byť biblickým "lovcom Kainom" a neolitik rozšírený na širokom území Európy, severnej Afriky, Blízkeho a Stredného východu zase "roľníkom Ábelom", o ktorých sa hovorí v biblii. Nálezy svedčia o tom, že v Európe a na stredoázijskych stepiach žilo kedysi mierumilovné obyvateľstvo, poľnohospodársky orientované, ktoré stále trpelo nájazdmi a neskôr bolo ovládnuté barbarskými lovcami a táto vyspelá ľudská rasa sa na dlhé generácie dostala do závislosti a područia primitívnejších lovcov. Ale treba priznať, že v pátraní po pôvode ľudskej civilizácie sa zemi sme sa zatiaľ veľmi ďaleko nedostali. Všeobecne sa však usudzuje, že niečo veľmi zvláštne sa muselo stať predchodcovi človeka asi pred 50 tisíc rokmi, kedy akási mutácia vytvorila obrovskú priepasť medzi jeho predkami a moderným človekom.
Keď ruský vedec Dr. N. Grigorovič v roku 1925 objavil fosilizovaný ľudský mozog, starý 260 až 340 miliónov rokov v Odincove neďaleko Moskvy, celý svet v úžase zatajil dych. Kým mohla byť bytosť, ktorej mozog patril? V roku 1970, pri objavení pozostatkov horno-paleolitického kromaňonského osídlenia pri rieke Šungir, blízko Vladimiru pri Moskve, vedcov zase nesmierne šokoval nález zvláštnych zbraní, vyhotovených z umelo vyrovnaných mamutích klov. Napriek tomu, že človek pristál na Mesiaci, slonovinu stále ešte vyrovnávať nevieme. Našli sa lebky zvierat a hominidov s otvormi, pripomínajúcimi stopy po strele alebo laserovom lúči. Ďalej sa našli zvláštne stopy ľudských bosých nôh (okrem iného i na východnom Slovensku) v druhohorných a treťohorných horninách. V púšti Gobi v roku 1959 objavila sovietsko-čínska expedícia fosilizovaný odtlačok akoby športovej topánky, starý niekoľko miliónov rokov. A v jaskyniach a na skalách po celom svete objavili veľmi staré kresby zvláštnych postavičiek, pripomínajúcich kozmonautov. Dr. Robert Manzies, výskumník dna oceánov, v roku 1967 objavil v hlbokej vode Pacifiku, pri brehu Peru, umelo vytvorené skalnaté stĺpy a štruktúry, pokryté symbolmi, ktoré sa nedajú porovnať s ničím, čo dnes poznáme na zemi. A vo výpočte kontroverzných nálezov, ktoré vyvracajú teórie prírodných vied, by sme mohli pokračovať donekonečna.
Robert Jastrow, astronóm, hovorí, že vedci zatiaľ stále ešte nemajú jasné odpovede na otázky, týkajúce sa evolúcie človeka na zemi a že nikdy sa experimentálne nepodarilo dokázať, že život naozaj vznikol evolúciou z neorganickej hmoty, ako sa domnieval Darwin. Ďalej dodáva, že vedci v podstate nemajú žiadny dôkaz proti teórii, že život na zemi bol stvorený umelo. A Christopher Booker píše, že sto rokov po Darwinovej smrti stále ešte nemáme ani najmenšieho demonštratívneho dôkazu o tom, ako sa evolúcia na zemi vlastne uskutočňovala a tento fakt vyvoláva nespočetné množstvo bitiek vo vedeckom svete; je to takmer stav vojny medzi rôznymi evolucionistami. Booker sa nazdáva, že "stvoriteľa" človeka treba hľadať vo vesmíre.
Podľa amerického autora Zecharia Sitchina, sumerské a babylónske texty Atra Hasis a Enuma Eliš (a iné) dokazujú, že to boli "bohovia" - Annunaki (Nommos, Oáni, atď. v iných textoch), ktorí vyšľachtili obilniny, zeleninu a ovocie na zemi a vytvorili domáce zvieratá. Prišli na zem po prvýkrát asi pred 445 tisíc rokmi a práve tí urýchlili vývoj biologického života stvorením umelej bytosti "Lulu" alebo "Adamu". Pôvodne vraj existovala iba jedna základňa, pravdepodobne na Blízkom východe a až neskôr založili niekoľko iných kolónií a osídlení aj na iných kontinentoch.
Zecharia Sitchin, ktorý sumerské záznamy študuje už vyše dvadsať rokov a napísal na túto tému sériu kníh, vôbec nepochybuje - a dokumentuje to podrobne na citátoch zo sumerských, mezopotámskych a biblických textov, že títo "bohovia" prišli z planéty Nibiru (Marduk), ktorá je ďalším členom nášho slnečného systému. Približuje sa vraj k Slnku raz za 3600 rokov a obieha po veľmi nezvyčajnej, elypsovitej dráhe, podobnej orbitu komét. Prišli na zem údajne pôvodne preto, aby tu ťažili zlato, ktoré možno potrebovali rozprášiť do atmosféry svojej planéty. Zlato má zvláštne vlastnosti, ktoré sa dnes naučil využívať aj moderný človek. Satelity a sondy majú pokryté jemnou vrstvou zlata všetky priehľady, lebo zlato spoľahlivo odráža škodlivé ultrafialové lúče.
Sitchin teda usudzuje, že Annunaki vytvorili človeka umelo, najskôr genetickým krížením primitívneho pračloveka a ich vlastného genomu, ako bezplatnú pracovnú silu na práce v zlatých baniach. V južnej Afrike skutočne možno nájsť pozostatky prastarých baní, ktoré by tie domnienky mohli potvrdzovať. S človekom však bolo nemálo trápenia hneď od začiatku... Kým sa im podarilo vytvoriť bytosť, s ktorou by boli spokojní, urobili veľa neúspešných pokusov. Vytvárali rôzne genetické monštrá - poloľudí, polo-zvieratá. Človek buď nevedel rozprávať, bol neinteligentný, ťažko sa pohyboval a bol neodolný alebo bol až príliš dokonalý, svojimi duševnými kvalitami podobný im a neschopný rozmnožovať sa prirodzeným spôsobom, a tak sa na daný cieľ (práce v baniach) nehodil. Keď sa im dielo podarilo, žili potom na zemi istý čas spolu s ním a naučili ho všetkým vedám a remeslám. Niektorí dokonca zostali na zemi navždy ako panovníci, keď ostatní museli odísť. Sitchin sa domnieva, že každých 3600 rokov, kedy sa planéta Nibiru (Marduk) približuje k slnečnému systému z hlbokého vesmíru, vnáša doňho nesmierny zmätok; spôsobuje zmeny v dráhach planét a katastrofické situácie a jej príchod vždy predznamenáva veľké zmeny.
V indiánskych kmeňoch severnej Ameriky doteraz prežívajú legendy, že to boli všemocní bohovia, od ktorých ľudia dostali do daru kukuricu a iné poľnohospodárske plodiny, vedomosti o vzniku vesmíru, povahe stvorenia, atď. Aj v starovekých japonských textoch "Kogu-Šuri" (Zbierka starovekých slov) sa hovorí o "bohoch z neba", ktorí priniesli ľuďom prvé zrná obilnín a ryže, aby "prosperovali a boli zdraví". V spise sa ďalej hovorí, že ľudia dostali do daru aj iné poklady: slnečné a lunárne kalendáre, tajomstvá liečiteľstva, výstavby pyramíd a univerzálnu kozmológiu o polarite, založenú na pôsobení dvoch protikladných princípov: mužského a ženského/ pozitívneho a negatívneho.
V 60-tych rokoch bola uverejnená zaujímavá štúdia francúzskych antropológov Marcela Griauleho a Germaina Dieterlena o zvláštnom kozmologickom učení, ktoré prežíva v africkom kmeni Dogon, ale aj v niektorých iných kmeňoch v okolí, ktoré žijú na území dnešnej Mali, takmer v úplnej izolácii od ostatnej civilizácie. Títo dvaja Európania si počas niekoľkých rokov natoľko získali ich dôveru, že keď v roku 1956 Marcel Griaule zomrel, na jeho pohrebe sa zhromaždilo okolo 250 tisíc Afričanov, aby ho na jeho poslednej ceste odprevadili. Ich vedomosti o vesmíre pochádzajú vraj zo starých čias a ako sa neskôr dokázalo, sú prekvapujúco presné. Súčasťou tajného kozmologického učenia sú podrobné fakty o hviezdnom systéme Sírius, o ktorých moderná veda nemala ani tušenia a iba v posledných rokoch sa postupne začínajú potvrdzovať.
Stredom systému Sírius je údajne hviezda - slnko, viditeľné aj zo zeme a dobre známe našim astronómom (Sírius A). Dogoni však vedia podrobne popísať aj ďalšie slnko (Sírius B), ktoré je tiež súčasťou tohto súhvezdia. Zo zeme ho nemožno vidieť ani jednoduchými teleskopmi a jeho existencia sa potvrdila iba v 70-tych rokoch. Starejší však tieto podrobné fakty poznajú už okolo 6 tisíc rokov. Podľa ich opisu je tá hviezda malá, ale veľmi kondenzovaná. Je to s najväčšou pravdepodobnosťou hviezda, ktorá niekedy v minulosti kolapsovala, a preto má teraz obrovskú hmotnosť, stlačenú do malého priestoru. Aj tento poznatok sa neskôr v 80-tych rokoch potvrdil. Odhaduje sa, že jeden meter kubický tejto hviezdy váži okolo 20 tisíc ton. Túto malú, ale veľmi kondenzovanú hviezdu volajú Dogoni "po tolo", čo v preklade znamená malé zrnko, fónio - obilnina, ktorá sa pestuje v západnej Afrike a ktorej botanický názov je "Digitaria exilis", preto ju obaja Európania nazvali "Digitária".
Niektoré prvky starovekých egyptských mystérií veľmi pripomínajú dogonské tajné učenie. Aj to svedčí, že by mohli mať spoločný pôvod. Skorí Egypťania napríklad verili, že súhvezdie Sírius je "miestom, kde odchádzaju duše mŕtvych". Dogoni tomu veria tiež. Egypťania verili, že žiarenie, emanácia energíí zo Síria, spôsobuje oživovanie všetkého živého na zemi. Aj toto je súčasť Dogonskej viery. Súhvezdie Sírius malo mimoriadne postavenie vo všetkých starovekých mytológiách. Starovekí Egypťania spájali kult bohyne Izis práve s ním. Jej spoločníkom bol Oziris, hlavný egyptský boh. Dogoni hovoria, že táto ťažká, kondenzovaná hviezda Digitária je centrom, z ktorého pochádzajú všetky veci - živé i neživé - v nami pozorovanom vesmíre. Jej pohyb okolo vlastnej osi a okolo centrálnej hviezdy, vytvára a determinuje vesmírny priestor, v ktorom žijeme. Je to "vajce (zárodok) nášho sveta", ako hovoria. Boh ho stvoril ešte predtým ako vznikli prvé hviezdy. Zo stredu "kize uzi" vyklíčilo sedem semien, klíčkov v špirálovitom pohybe. Pohyb tejto hviezdy starejší v kmeni Dogon sledujú podľa špeciálnych kalendárov a potom dávajú pokyny pre uskutočňovanie periodických rituálov, na ktorých sa zúčastňuje celý kmeň.
Vznik biologického života vo vesmíre pripodobňujú Dogoni k fermentácii a hovoria aj o existencii iných svetov, nachádzajúcich sa blízko našej eme, ktoré obývajú bytosti, podobne nám. Človek dnes vraj žije už na "štvrtej zemi". Na tretej žijú bytosti "s rohmi", na piatej "s chvostami", na šiestej bytosti "s krídlami", atď. Sírius nazývajú aj "krajinou ryby". Popis planét a bytostí na nich žijúcich však nemožno brať doslova, ako sami pripúšťajú; je to symbolické vyjadrenie istých kvalít bytostí, ktoré priestor obývajú. Ale to nie je všetko! Okolo druhého slnka v Síriu obieha planéta, z ktorej údajne prišli na zem Nommos, Nómovia, zakladatelia ľudskej civilizácie. Nazývajú ich aj "Páni vody", "Učitelia" alebo "Pozorovatelia". Tú informáciu celý čas zachovávali v tajnosti. Odovzdávali si ju ústnym podaním z generácie na generáciu, v úzkom kruhu zasvätených, ktorí s učením doslova žili celý svoj život. Francúzskym antropológom ho prezradili iba po niekoľkých rokoch presviedčania a po dlhotrvajúcej porade starejších.
Babylónsky kňaz Berossus, ktorý napísal "Históriu Babylona" v gréčtine (dnes sa z nej zachovali len útržky), popisuje ďalekú históriu svojho národa, na základe textov zo starých archívov, ktoré sa neskôr stratili, zvlášť pri požiari Veľkej Alexandrijskej knižnice. Hovorí sa v nich, napríklad, že ľudskú civilizáciu založila skupina "obojživelných bytostí, zvaných Oannes - Oáni. V neskorších textoch boli Oáni vždy symbolizovaní rybou a zobrazovaní ako poloľudia-poloryby, s ľudskou hlavou a ľudskými nohami, ale zároveň aj s rybacou hlavou a rybím chvostom.
Grécky historik Apollodorus tiež spomína Berossusovo dielo a uvádza, že je v ňom spomenutá ešte akási iná skupina "rybe podobných bytostí", zvaná "Odacon". Berossus ich z tohto dôvodu nazýva spoločným menom "Annedoti". Obe skupiny boli popísané skôr ako "semi-démoni", nie priamo bohovia. Rozprávali vraj artikulovaným jazykom. So západom slnka sa vždy uchyľovali na more, pretože - ako verili vtedajší ľudia - boli obojživelní a museli stráviť noc na dne mora (možno však boli len obozretní). Cez deň priateľsky konverzovali s ľuďmi, nikdy si však od nich nevzali žiadnu potravu. Naučili ľudí všetky umenia a vedy: stavať domy, zakladať chrámy, stanovovať zákony a právo, rozlišovať všetky semená zeme, pestovať, oberať a skladovať plodiny a ovocie, atď.
Filištínci vyznávali dvoch "vodných bohov": Dagona (muž) a Atargatis (žena), ktorí boli vždy zobrazovaní s rybími chvostami a ľudskými telami. Atargatis volali tiež "Sírskou bohyňou"; hovorilo sa, že sa narodila z vajca a spadla z neba do vôd Eufratu. A podľa gréckych legiend Tritón bol obojživelný boh, ktorý vedel predpovedať budúcnosť a mal veľké parapsychické schopnosti. Vedel napríklad kontrolovať more a počasie. Grécky cestovateľ Pausánias (2. storočie n.l.) spomína, že na vlastné oči videl vystavované telo jedného z Tritónov v Dionýzovom chráme a iného v Ríme. Vlasy Tritónov vraj vyzerajú ako vlasy žaby v stojacej vode; nielenže
majú žabiu farbu, ale sú také "ulízané", že nemôžete odeliť jeden vlas od druhého. Zvyšok tela má pokrytý naježenými šupinami ako drsnokoží žralok. Za ušami má žiabre, ľudský nos, ale veľmi veľké ústa a zuby dravca. Oči majú pravdepodobne zelenosivé, ako sa Pausánias domnieva a ruky, prsty a nechty vyzerajú ako morské lastúry. Od pŕs a brucha dolu majú delfínie telo namiesto nôh. V chráme, ktorý spomína, bol aj oltár, zasvätený Artemis - bohyni Síria, ktorá bola zobrazená ako žena, od pása dolu s rybím telom. Táto bohyňa bola predtým nazývaná Eurynome; bola jednou z najstarších gréckych bohýň - a prebývala na dne mora. Obojživelného starovekého boha Protea (Prvého človeka) volali aj "Starec mora". Mohol vraj meniť tvar svojho tela a videl do budúcnosti. Zvykol oddychovať v jaskyni, medzi tuleňmi, aby sa "ochránil pred pôsobením hviezdy Sírius". Mnohí grécki hrdinovia sa chodili s ním radiť ako s veštcom.
Hyginus, Manilius a Xantus takisto hovoria o bohoch, ktorí "spadli z neba do vôd Eufratu". Alexander Polyhistor vo svojich dielach cituje babylónskeho historika Berossusa a jeho opis stvorenia zeme a človeka Oánmi. A Fótius (820-893 n.l.) uvádza tiež podobnú históriu. Vedomosti, podľa vlastného vyjadrenia, čerpá z diel Helladia. Helladius vraj popisuje bohov Oe, ktorí prišli "z Červeného mora, mali telo ako ryba, ale hlavu, ramená a nohy ako ľudia a ktorí učili astronómiu a písmo". Prišli z "veľkolepého, zvláštneho vajca", boli "z vajca narodení". Ale podľa niektorých iných zdrojov "to bol v skutočnosti človek, ktorý len vyzeral ako ryba, pretože bol oblečený v koži morského stvorenia".
Kenneth Demarest v knihe "Okrídlená sila" označuje tento Fótiov výrok za mimoriadne cenný a domnieva sa, že popis bytostí treba zrejme chápať prozaickejšie. Moderný človek by stretnutie popísal možno úplne inak. Ak vystúpili z telesa, podobnému vajcu, ktorý pristál na mori, objavili sa vo zvláštnom oblečení, nejedli jedlá, ktoré mohli byť kontaminované baktériami alebo pre nich nevhodné a na večer sa z bezpečnostných dôvodov utiahli do svojej vesmírnej kapsule ďaleko na mori, vtedajší ľudia opísali tie skutočnosti tak, ako vedeli. Ale je tu ešte iné možné vysvetlenie: vyspelejší obyvatelia zeme zvedavo navštevovali svojich menej vyspelých bratov.
Americký astrofyzik Carl Sagan napísal, že informácie, týkajúce sa možnosti existencie mimozemského života, obsiahnuté v starovekých textoch, by dnešná veda mala oveľa podrobnejšie a systematickejšie študovať. Ten projekt by mali financovať vlády, ktoré vydávajú obrovské sumy peňazí na obranu proti nepriateľom, ale pritom neberú do úvahy oveľa vážnejšie nebezpečenstvo: neočakávaný útok vysoko rozvinutej mimozemskej civilizácie z vesmíru. Vo svojej knihe "Draci raja" píše, že ľudská bytosť je jediným stvorením na tejto planéte, ktorá rodí deti neprirodzene bolestivým procesom. Sagan sa domnieva, že je to možno spôsobené náhlym, neprirodzeným, zväčšením ľudskej lebky, napríklad umelým, genetickým zvýšením mozgovej kapacity. Americký anatóm C. Judson Herrick tiež píše, že takýto náhly anatomický skok je v prírode veľmi neobvyklý a výskyt fontanelly u novonarodených detí môže byť dôkazom pomalého prispôsobovania sa ľudského biologického systému revolučnému vývoju mozgu.
Jaques Vallee alebo Keith Thompson sa nazdávajú, že mnohé skutočnosti, na ktoré narazili pri vyšetrovaní javov okolo UFO, nasvedčujú skôr tomu, že mimozemská civilizácia anjelov, bohov, ktorá teoreticky mohla stáť aj pri kolíske ľudstva, nikdy celkom neodišla.
Naopak, možno je veľmi, veľmi blízko...